Šanca pre lepšiu mládež

,,Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" ( Ján 13 kap., 35 verš )

Sv. Maximilián Mária Kolbe

Maximilian_Maria_Kol

Otec Maximilián Kolbe


Sv. Maximilián Kolbe pochádzal z poľského mesta Zduňska Wola neďaleko Lodže, kam sa jeho predkovia prisťahovali z Rakúska. Narodil sa 8. januára 1894 a jeho krstné meno bolo Rajmund. Bol druhý z piatich chlapcov, z ktorých dvaja zomreli v detskom veku. Bol z tkáčskej rodiny. Obidvaja rodičia pochádzali z tkáčskych rodín, a preto si tiež zariadili domácu tkáčovňu. Ale dlho nemohli obstáť v konkurencii s textilnými továrňami, ktoré vtedy vznikali. Preto sa napokon vzdali remesla a pracovali ako robotníci v továrni. V r. 1907 prišli do mestečka Lagiewnik pri Lodži čierni františkáni - minoriti, aby zaujali starý kláštor, ktorý im kedysi patril. Pri jednej kázni ich provinciál vyhlásil, že prijme do malého seminára vo Ľvove chlapcov, ktorí majú záujem o kňazské alebo rehoľné povolanie. V rodine Kolbovcov prejavili záujem dvaja chlapci: najstarší František a druhorodený Rajmund. Obidvaja zložili u provinciála prijímacie skúšky a otec im pomohol dostať sa do Ľvova. V Poľsku pred prvou svetovou vojnou vrela revolučná nálada za oslobodenie krajiny od cudzej nadvlády. Preto keď sa v r. 1910 bratia Kolbeovci mali hlásiť do noviciátu, vážne pomýšľali na to, že pôjdu k vojsku. Ale napokon sa predsa len prihlásili do noviciátu minoritov, kde František dostal meno Valerián, kým Rajmund Maximilián. O krátky čas vstúpil k minoritom aj ich mladší brat Jozef s rehoľným menom Alfonz. No František-Valerián po vypuknutí prvej svetovej vojny opustil rehoľu a šiel bojovať do poľskej légie. Ešte predtým, na jeseň r. 1912, poslali predstavení Maximiliána aj s ďalšími spolubratmi na štúdium filozofie a teológie do Ríma. Bývali v medzinárodnom františkánskom kolégiu Seraphicum. Na prednášky filozofie chodili na jezuitskú Gregoriánsku univerzitu. Na sviatok Všetkých svätých r. 1914 Maxirnilián zložil slávnostné rehoľné sľuby. Pri tejto príležitosti si pripojil k rehoľnému menu ešte ďalšie - Mária. Teológiu študoval na františkánskom učilišti San Teodoro. Kňazskú vysviacku prijal v apríli 1918. Keďže sa uňho prejavovali vážnejšie zdravotné ťažkosti, predstavení ho poslali v lete 1919 do rodného Poľska. Ako naznačilo prijatie mena Mária, františkán Maximilián Kolbe chcel byť užšie spojený s Pannou Máriou. A to nielen osobne, ale aj v apoštoláte. Na tento cieľ založil ešte v Ríme v októbri 1917 osobitné združenie nazvané "Šík Nepoškvrnenej". Združenie začal s rehoľnými spolubratmi, ale neskôr ho rozšíril predovšetkým na laických členov. V r. 1939 mal "Šík Nepoškvrnenej" 750 000 členov. Organizácia mala dvojitý cieľ. Konečným cieľom bola väčšia Božia sláva. Bližším cieľom bolo vlastné posväcovanie stále dokonalejším nasledovaním Panny Márie a získanie čo najviac duší pre Boha. V Poľsku predstavení určili pátra Maximiliána za profesora cirkevných dejín na františkánskom bohosloveckom učilišti v Krakove. Ale páter nebol na tento predmet pripravený. Bolo to ťažké pre neho i pre poslucháčov. V roku 1920 sa mu tak zhoršilo zdravie, že ho v auguste dali do sanatória v Zakopanom, kde bol až do konca apríla nasledujúceho roku. Počas núteného odpočinku v sanatóriu sa Otec Maximilián podrobnejšie zaoberal programom hnutia pod ochranou Nepoškvrnenej. Nepriatelia Cirkvi používali ako účinný nástroj svojho boja komunikatívne prostriedky: film, rozhlas a predovšetkým tlač. Netreba nechať všetky tieto veci len v rukách nepriateľov. Aj združenie Nepoškvrnenej potrebuje časopisy, prípadne film a rozhlas, aby mohlo dosiahnuť vytýčené apoštolské ciele. A tak sa zrodila myšlienka časopisu "Rytier Nepoškvrnenej", ku ktorému sa neskôr pripojil pre mládež "Páža Nepoškvrnenej" a pre deti "Dieťa Nepoškvrnenej". K týmto pristúpil ešte "Malý denník" s obľúbenou pondelkovou športovou rubrikou. Väčšina spolubratov bola veľmi zdržanlivá voči hnutiu, ktoré organizoval Otec Maximilián. A keď spomenul časopis, mnohí sa otvorene postavili proti. Ak časopis, tak iba františkánsky, ako to robia inde. Tiež provinciál dal súhlas na vydávanie časopisu iba s vážnymi obmedzujúcimi podmienkami, ako: žiadne pôžičky a dlhy, nespoliehať sa na finančnú podporu provincie. Prvé číslo časopisu "Rytier Nepoškvrnenej" vyšlo na jar 1922. Bolo skromné až úbohé, a to tak vzhľadom ako aj obsahom. Ale horúce redaktorove slová predsa len našli ozvenu a tak zásluhou dobrodincov mohlo čoskoro vyjsť aj druhé číslo. Vtedy už aj páter provinciál zmenil postoj a oznámil Otcovi Maximiliánovi, že v prípade potreby aj provincia môže finančne podporiť časopis. Keďže v Krakove bolo málo miesta, provinciál preložil Otca Kolbeho do mesta Grodno, kde sa uvoľnili isté priestory v kláštore. Ibaže tam nebola tlačiareň, ktorá by prevzala tlačenie časopisov. S finančnou pomocou provinciála Otec Kolbe kúpil staršiu ručnú tlačiareň, s ktorou pracoval často sám neskoro do noci pri svetle petrolejovej lampy. Postupne dopĺňal technické vybavenie. Konečne v r. 1924 dostal troch stálych spolupracovníkov, medzi ktorými bol aj jeho mladší rodný brat Jozef-Alfonz. V tom roku dosiahol už časopis "Rytier Nepoškvrnenej" 40 000 odberateľov. Keď musel ísť O. Maximilián znovu na istý čas na liečenie, vydavateľstvo viedol jeho brat. Čoskoro priestory starého kláštora v Grodne nestačili na potreby rozvíjajúceho sa vydavateľstva. Tu istý šľachtic daroval O. Kolbemu neďaleko Varšavy pozemok, na ktorom horlivý kňaz postupne budoval veľké vydavateľské stredisko s modernými tlačiarňami, s vlastnou elektrárňou a železničnou vlečkou, s pomocnými dielňami. V r. 1939 tu pracovalo vyše 750 rehoľníkov, takmer všetko rehoľní bratia, z ktorých väčšinu získal O. Kolbe práve pre toto vydavateľské mestečko, zakladateľom nazvané "Niepokalanów" (Mesto Nepoškvrnenej). Vtedy tam "Rytier Nepoškvrnenej" vychádzal už v 750-tisícovom náklade a "Malý denník" mal 200 tisíc exemplárov. Ďalší "Niepokalanów", prirodzene, s časopismi v domácej reči, založil O. Maximilián Kolbe r. 1930 v Japonsku blízo Nagasaki. Stretol sa tu s mimoriadnymi ťažkosťami tak zo strany miestnych cirkevných činiteľov ako aj zo strany spolubratov, z ktorých viacerí ho opustili, lebo boli presvedčení, že od nich žiada priveľa. A treba priznať, že O. Maximilián bol náročný nielen na seba, ale aj na spolupracovníkov. Chcel založiť tlačové strediská aj v Číne a Indii, ale tieto jeho plány sa neuskutočnili pre príčiny, ktoré celkom nezáviseli od neho. V r. 1936 ho predstavení odvolali z Ďalekého východu a požiadali ho, aby sa znovu osobne ujal vedenia poľského "Niepokalanówa". Medzičasom tam totiž vznikli vážne ťažkosti, ktoré iný okrem neho nevedel zvládnuť. Tam v plnej práci ho zastihlo vypuknutie druhej svetovej vojny 1. septembra 1939. Ako vieme, táto vojna sa začala nemeckým útokom na Poľsko. Dňa 5. septembra Otec Kolbe oznámil rehoľným bratom, že sa môžu slobodne rozhodnúť: alebo sa prihlásiť do zdravotnej služby alebo ostať v kláštore alebo ísť domov, k rodinám. V Niepokalanówe ostalo len asi 30 bratov. Prácu vo vydavateľstve zastavili. Bratia, čo ostali, pomáhali utečencom a raneným. V polovici septembra obsadili kláštorné mesto nemeckí vojaci. Ale tí nechali bratov, aby pokračovali v charitatívnej práci. Dňa 19. septembra prišli dve nákladné autá s vojakmi a dôstojníkom. Dôstojník kázal všetkým bratom nastúpiť do nákladných áut. Ponechal iba jedného brata, ktorý mal zlomenú kľúčnu kosť, a "tohto starého". Myslel tým na vychudnutého a šedivého Otca Maximiliána. Ale ten prosil, aby jeho vzal a namiesto neho aby nechal dvoch bratov, ktorí by naďalej opatrovali chorých. Dôstojník súhlasil. O. Kolbeho s bratmi odviezli do koncentračného tábora Amtitz pri Berlíne. Tam bolo vtedy 14 tisíc väzňov, z toho štyritisíc Židov. V polovici novembra previezli františkánov do Ostrzeszowa v Poľsku, odkiaľ ich 8. decembra prepustili. Otec Kolbe sa vrátil s bratmi do Niepokalanówa. Stredisko, ktoré budovali s najväčšími obetami toľko rokov, sa nachádzalo v neutešenom stave: budovy silno poškodené, stroje odmontované, mnohé už odvezené. O. Maximilián žiadal od úradov dovolenie pokračovať vo vydávaní náboženských publikácií. Dostal ho, hoci s istými obmedzeniami. Páter pozval k ďalšej práci bratov, ktorí odišli k rodinám. Asi tristo sa ich vrátilo. S tými potom pokračoval v práci, ako sa dalo. Na jeseň 1940 dostal upozornenie, že sa ho chystajú zatknúť. Vtedy povedal jednému mladému pátrovi: "Je to ťažké, môj milý. Európa sa veľmi vzdialila od Boha, preto musí toto zakúsiť... Keď trpia vinní, to je pokánie. Len utrpenie nevinných je ozajstná zmierna obeta." Dňa 17. februára 1941 prišlo päť gestapákov pre O. Kolbeho a ďalších štyroch kňazov. Odviedli ich do povestnej varšavskej väznice Pawiak. Odtiaľ v máji odviezli O. Maximiliána a ďalších vyše 300 väzňov do koncentračného tábora v Osvienčime. Dostal číslo 16670 a zaradili ho do bloku, kde boli väzni určení na ťažkú prácu. Keďže bol chorľavý a pre telesnú slabosť niekedy nevládal, dozorcovia ho často bili a kopali. Keď mu niekto chcel pomôcť, vravel: "Nechajte ma, ešte aj vás budú biť. Nepoškvrnená Panna Mária mi pomôže." Keď bol celkom vyčerpaný, dali ho na istý čas na nemocničný blok. Po čiastočnom zlepšení zdravotného stavu ho dali na blok č. 14. Odtiaľ raz pri vonkajších prácach utiekol jeden väzeň. Veliteľ tábora dal nastúpiť všetkých väzňov toho bloku a desiatich vybral na smrť hladom. Medzi obeťami bol aj istý František Gajowniczek, ktorý bedákal, že už neuvidí ženu a deti. Vtedy vystúpil O. Maximilián pred veliteľa: "Ja som poľský katolícky kňaz. Som už starý a chcem zomrieť namiesto neho, lebo má ženu a deti." Veliteľ sa na chvíľu zarazil, ale potom súhlasil. Gajowniczkowi kázal odstúpiť a kňaza dal odviesť spolu s ďalšími deviatimi do bunkru hladu. Bola to pivničná cela č. 18. Skupina esesákov s tlmočníkom chodila denne na kontrolu. Tlmočník neskôr svedčil o tom, že z hladomorne sa denne ozývali modlitby a mariánske piesne. Viedol ich Otec Kolbe. A keď už viacerí zomreli a ostatní ležali od slabosti na zemi, kňaz ešte stál alebo kľačal medzi nimi a modlil sa. Po dvoch týždňoch ostali živí už len štyria, medzi nimi O. Maximilián. Vedenie tábora chcelo s nimi skoncovať. Preto táborový lekár vstrekol každému z nich do žily na ľavom predlaktí injekciu karbolovej kyseliny. Kňaz sa neodťahoval, spokojne nastavil katovi rameno. Bolo krátko popoludní 14. augusta 1941, predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Telo veľkodušného františkána spálili spolu s inými. Otca Rajmunda Maximiliána Máriu Kolbeho vyhlásil za blahoslaveného pápež Pavol VI. v októbri 1971. O jedenásť rokov neskôr ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého. Na obidvoch slávnostiach sa zúčastnil aj zachránený František Gajowniczek. Pri svätorečení svojho dobrodincu mal už vyše 80 rokov.

 
Vítam ťa na stránke,ktorá podporuje lepšiu mládež.