Šanca pre lepšiu mládež

,,Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" ( Ján 13 kap., 35 verš )

Nezabudnem na teba, Karol

clanok_foto.jpg

Nezabudnem na teba, Karol


Tvoja smrť ma veľmi zasiahla, hoci podľa Tvojho zdravotného stavu sa dalo čakať, že Tvoj odchod do Domu Otca sa rýchlo blíži, tak i napriek tomu sa mi to zdalo neuveriteľné, že si v tú noc, obklopený svojimi priateľmi, najbližšími spolupracovníkmi a zástupom ľudí, hlavne mladých, ktorí pri Tebe bdeli a modlili sa na námestí sv. Petra v Ríme, odovzdal svoju dušu Pánovi. Na ten okamih asi nikdy nezabudnem, citil som, ako by s Tebou odisiel kus môjho srdca a života. Keďže som pri Tvojom zvolení za pápeža nebol na svete a vyrastal som počas ani nie polovice Tvojho pontifikátu, nikdy som si nevedel predstaviť, že na Tvoje miesto neskôr po Tvojej smrti príde niekto iný. Som hrdý na to, že patrím ku generácii, ktorá sa nazýva generácia JPII. Menom Karol si Ťa dovoľujem osloviť preto, že sám si to pri stretnutí s mladými navrhol, lebo keď skandovali meno Lolek, povedal si, že to je príliš familiárne a že Ján Pavol II. zas oficiálne, tak si dovolil, aby Ťa volali Karol. Preto si to teda dovoľujem použiť i ja, pretože si nás mal naozaj veľmi rád a veľa si pre nás obetoval. Tvoj život bol pretkaný bolesťou, ktorá sa začala už v Tvojom rannom detstve, keď Ti ako deväťročnému zomrela mama Emília a neskôr aj Tvoj starší brat Edmund. Ostal si tak so svojim otcom Karolom sám. Staral sa o Teba s veľkou láskou a snažil sa Ti vynahradiť svojou láskou i tú materinskú, ktorú si tak rýchlo a nečakane stratil. Od mala Ťa priťahovalo herectvo, venoval si mu všetok svoj voľný čas. Hrával si v školských predstaveniach, kde si dostával hlavné úlohy a na odporúčanie svojho učiteľa si vstúpil do hereckého súboru. Mal si veľký talent a nikto ani len nepochyboval, že sa z Teba stane úspešný herec, alebo spisovateľ, priťahovala Ťa totiž aj literatúra, poézia a dejiny. Okrem iného si hrával aj futbal - bol si brankárom a pre svoj dobrácky humor si bol veľmi obľúbený v škole. Po úspešnej maturite 14. 5. 1938, si hcel študovať herectvo, alebo poľskú literatúru a filológiu. Presťahovali ste sa s otcom do Krakova a zapísal si sa na Jagellonskú univerzitu, kde si študoval polonistiku v rokoch 1938 - 1939. Avšak 6. 8. 1939 obsadili Krakov nacisti a univerzitu zatvorili, vyhnali z nej profesorov, kňazov i študentov, z ktorých mnohí skončili v koncentračných táboroch. Keďže každý, kto nemal zamestnanie určené nemeckými úradmi riskoval deportáciu do Nemecka, pracoval si v rokoch 1940- 1944 v kameňolome a neskôr v chemickej továrni Solvay. Ťažká práca v kameňolome v neľudských podmienkach, nedostatok stravy a zima sa podpísali natrvalo na Tvojom zdravotnom stave, už v tom období si začal mať problémy so žalúdkom, črevami a chrbticou. Počas tohto obdobia si bol členom ilegálnej ochotníckej hereckej skupiny Rapsodické divadlo (ilegálna bola kvôli nemeckej okupácii, Nemci sa snažili likvidovať poľskú kultúru), ktorú viedol Mieczyslaw Kotlarczyk, hrávali ste po domácnostiach hry najvýznamnejších poľských autorov. Aktívne si sa snažil rôznym spôsobom pomáhať Židom, ktorým hrozila deportácia. V roku prišla pre Teba ďalšia rana Tvoj otec zomrel a ostal si úplne sám. Pod vplyvom vojny, smrti svojho otca, formácie Jána Tyranowského a ostatných okolností si sa v roku 1942 vzdal sna o profesionálnom herectve, vlastnej rodine a rozhodol si sa pre kňazské povolanie a od októbra 1942 si vstúpil do tajného katolíckeho seminára, kde si študoval pod vedením arcibiskupa Sapiehu v rokoch 1942 – 1946 tajne, keďže nacisti okupovali Poľsko a univerzita nemohla oficiálne fungovať. Popritom si stále pracoval v kameňolome a chemickej továrni Solvay. Naďalej si pokračoval v spolupráci s ochotníckou hereckou skupinou Rapsodické divadlo až do kňazskej vysviacky. Po oslobodení Krakova v januári 1945 si mohol dokončiť svoje štúdiá na Jagellonskej univerzite a 1. 11. 1946 si bol vysvätený za kňaza. Už vtedy, počas štúdií si začal so svojou básnickou tvorbou, ktorú neskôr aj uverejňoval v poľských katolíckych novinách Tygodnik Powszechny pod pseudonymom Andrzej Jawień. Od 15. 11. 1946 si pokračoval v ďalších štúdiách a zapísal sa na univerzitu Angelicum v Ríme, kde si úspešne obhájil svoju doktorandskú prácu. Tvoje prvé kňazské pôsobisko bolo v maličkej obci Niegowić, 50 km od Krakova, kde pôsobil od 8. 7. 1948, v rokoch 1948 – 1949. Po roku si bol preložený do Krakova, do farnosti sv. Floriána, kde si pôsobil v rokoch 1949 – 1951. Venoval si sa tam predovšetkým mladým ľuďom a študentom, ktorých si získal najmä svojou bezprostrednosťou, spontánnosťou a humorom. Založil si spoločenstvá pre mladých ľudí, ktoré si sám viedol. Organizoval si pre mladých rôzne akcie a sám sa ich s nimi zúčastňoval, napr. chodil s nimi na rôzne turistické výlety, splavy, založil i spevácky zbor, ochotnícke divadlo a filozofické večery. Po celý čas, až do konca života si písal naďalej poéziu i niekoľko divadelných hier. Najznámejšia hra je asi divadelná hra Pred klenotníctvom, ktorá bola aj neskôr, keď už si bol pápežom knižne vydaná a aj sfilmovaná. Stal si sa univerzitným profesorom v Krakove i v Lubline, kde si vyučoval sociálnu etiku a stal si sa Docentom etiky na Katolíckej univerzite v Ľubline, kde se zotrval až do svojho zvolenia za pápeža. V tom čase pôsobil ďalej v Krakove zároveň ako univerzitný kaplán. Voči svojim študentom si síce bol prísny, ale pritom veľmi ľudský a láskavý, plný pochopenia pre mladých ľudí, bol si pre nich vzorom dobrého človeka, svedomitého profesora a autentického kňaza. Ako prvý si prišiel s myšlienkou predmanželskej duchovnej formácie pre snúbenecké páry, s ktorou si začal vo svojich spoločenstvách mladých. Tieto myšlienky z predmanželských príprav neskôr vyšli knižne pod názvom Láska a zodpovednosť. V období, keď sa v spoločenstve už utvorili manželské páry, si organizoval aj deň rekolekcie pre každú z nastávajúcich mamičiek zo spoločenstva. Mladí v spoločenstve Ťa familiárne prezývali wujek – wujko. Od 4. 7. 1958 si bol menovaný za pomocného biskupa Krakovskej arcidiecézy a 28. 9. 1958, ako 38-ročný si bol vysvätený za biskupa a neskôr, po smrti krakovského arcibiskupa Sapiehu, 30. 12. 1963 vymenovaný za krakovského arcibiskupa a 13. 1. 1964 slávnostne uvedený do úradu krakovského arcibiskupa, metropolitu Krakova. Často si pracovne chodil do Ríma, kde si sa zúčastnil všetkých zasadaní II. vatikánskeho koncilu a podieľal si sa na dokumente II. vatikánskeho koncilu s názvom Gaudium et spes. Popri tejto činnosti si si naďalej nachádzal čas pre mladých ľudí, ktorým si sa veľmi aktívne naďalej venoval. Svojou aktivitou si budil nevôľu komunistickej vrchnosti, ktorá Ti znepríjemňovala činnosť pre mladých rôznym spôsobom a odpočúvala Ťa v priestoroch biskupstva i v spovednici, keď si spovedal veriacich. Komunistická vrchnosť sa Ťa snažila skompromitovať, prípadne ublížiť mladým zo spoločenstva čo sa im nedarilo vďaka Tvojej ostražitosti. Nikdy si sa nimi nenechal zastrašiť a zmanipulovať. Sledovali Ťa aj pri cestách do Ríma a komplikovali cestovanie tam Tebe i kardinálovi Wyszynskému. Komunistickí predstavitelia sa snažili zasiať medzi vás nedôveru, čo sa im vďaka vašej obozretnosti nepodarilo. Vždy si rešpektoval svojho primasa – kardinála Wyszynského a napriek svojej popularite si sa často držal v úzadí až do svojho zvolenia za pápeža. V roku 1967 si bol Pavlom VI. slávnostne kreovaný za kardinála. Správa o menovaní za kardinála Ťa zastihla na splave, kde si bol s mladými a sám požiadal o to, aby si to do konca výletu mohol udržať v tajnosti. V tom období si bol už veľmi známy aj vo Vatikáne ako vynikajúci filozof a človek veľmi vzdelaný, ovládajúci aktívne rôzne európske jazyky, napr. angličtinu, nemčinu, francúzštinu, španielčinu i taliančinu. Dokonca na výslovné želanie Pavla VI. si dával exercície jemu i Rímskej kúrii v roku 1976. Naďalej si sa aj ako kardinál aktívne venoval mladým ľuďom a popri tom si sa stretával aj so známymi osobnosťami poľského náboženského, kultúrneho a literárneho prostredia. Nevlastnil si nič okrem sutany, kníh, lyží, oblečenia a niekoľkých drobností, ktoré Ti ostali ako spomienka na Tvoju rodinu. V auguste 1978 zomiera pápež Pavol VI. a Ty si sa už ako kardinál zúčastnil konkláve, ktoré zvolilo Albina Lucianiho za pápeža Jána Pavla I. Už pri tomto konkláve se mal vraj veľkú podporu. Po nečakane krátkom pontifikáte a náhlej smrti Jána Pavla I. v septembri 1978, sa znovu uskutočnilo konkláve, z ktorého si nečakane vyšiel 16. 10. 1978 už ako pápež Ján Pavol II. Bol si prvým slovanským pápežom v histórii Cirkvi a v poradí 264. pápežom. Pri slávnostnom uvedení do úradu si zvolil len jednoduchú formu obradu, podľa vzoru svojho predchodcu Jána Pavla I. Nezabudnuteľné bolo Tvoje gesto voči poľskému primasovi kardinálovi Wyszynskému, ktorého si pri tejto príležitosti nenechal pokľaknúť, ale si ho zdvihol a objal s vďakou za jeho modlitby a neochvejnú vieru, ktorou Ti bol veľkým vzorom. Ako svojho osobného tajomníka si si zvolil otca Stanisława Dziwisza z Poľska, ktorý bol Tvojim osobným tajomníkom ešte ako u biskupa, arcibiskup i kardinál. Ako osobný tajomník ostal po Tvojom boku a staral sa o Teba až do smrti. Tvojou prvou veľmi kladne hodnotenou novátorskou myšlienkou bola neformálna tlačová konferencia s novinármi po Tvojom zvolení, čo malo veľmi veľký úspech. Bol to úspešný krok, ktorým si si postupne získal médiá a dokázal aj svoju popularitu v médiách využiť na šírenie posolstva lásky a osloviť tak miliardy ľudí celého sveta. Svojou láskavosťou a ľudským prístupom k všetkým ľuďom bez rozdielu si získal rešpekt aj u svojich kritikov. Počas audiencie na Námestí sv. Petra 13. 5. 1981 bol na Teba spáchaný atentát teroristom Ali Agcom. Mal si veľmi vážne zranenia: priestrel brucha – tesne vedľa hlavnej tepny aorty s veľkým poškodením vnútorných orgánov – čriev a žalúdka a priestrel ruky a prsta. Napriek tomu si však tento atentát prežil a po komplikáciách a polročnej liečbe sa zotavoval z týchto zranení. Následky týchto zranení si však musel znášať po celý ďalší život. Mnohých preto veľmi hlboko dojalo, že hneď ako si nadobudol vedomie po atentáte verejne si odpustil atentátnikovi a aj ho osobne navštívil vo väznici v roku 1983. Bol si výnimočným pápežom v histórii. Vyznačoval si sa hlavne svojou spontánnosťou, láskou a bezprostrednosťou v kontakte s ľuďmi a aj svojim veľkým zmyslom pre situačný humor. Podarilo sa Ti priblížiť pápežský úrad ľuďom bezprostrednejším spôsobom, než bolo dovtedy zvykom. Rád si sa stretával s ľuďmi a vyžarovala z Teba dobrota a veľká charizma lásky k ľudom, zvlášť ku chorým, trpiacim, deťom a bezmocným. Tým si sa nezabudnuteľne a veľmi hlboko zapísal do sŕdc ľudí celého sveta. Mnohých na Tebe priťahovala aj schopnosť úprimného, hlbokého a pokorného až mystického prežívania modlitby. Každý deň si sa modlieval okrem breviára aj ruženec a krížovú cestu. Každé Tvoje rozhodnutie, každú svoju prácu a pastoračné cesty si premodlil na kolenách vo svojej súkromnej kaplnke pred bohostánkom. Od začiatku svojho pontifikátu si si získaval milióny ľudských sŕdc vďaka svojmu veľkému zmyslu pre humor, žartom a úsmevom, jednoducho vďaka kresťanskému optimizmu. Mnohokrát si začínal svoje slávnostné homílie nejakým žartom. Smial si sa so svojimi poslucháčmi a dodával: „To bolo na zahriatie a teraz k veci.“ Pokračoval si v diele Jána XXIII. svojimi neustálymi aktivitami v upevňovaní ekumenickej spolupráce medzi kresťanskými náboženstvami navzájom (pravoslávni, evanjelici a anglikánska cirkev), v zlepšovaní vzťahov so židovskou komunitou (ktorých si nazval našimi staršími bratmi vo viere) a rovnako si sa snažil o zlepšenie vzťahov i s inými náboženstvami. K Tvojmu vrúcnemu vzťahu k židovskej komunite určite prispelo aj Tvoje priateľstvo s Jerzym Klugerom, židovským priateľom, ktoré pretrvávalo od detstva a mladosti až do Tvojej smrti. Do pápežského úradu si vniesol misionárskeho ducha lásky, dobroty a humanity i svojimi nespočetnými misijnými cestami po celom svete. Veľmi dôležitá je táto jeho pastoračná aktivita, keďže pápežskému úradu si dal tak aj misijno– pastoračný význam. Vďaka tomu si mal s cirkevnou hierarchiou jednotlivých krajín a aj s bežnými ľuďmi oveľa bližší kontakt než ktorýkoľvek Tvoj predchodca. Pri pápežských cestách si ako jediný pápež v histórii bol charakteristický tým, že vždy pri prílete do navštívenej krajiny si pokľakol a pobozkal jej zem, čo bolo gestom úcty a lásky voči tej krajine, dokonca aj keď si už bol nevládny, nechal si priniesť košík so zemou navštívenej krajiny a pobozkal ho. Tvoji predchodcovia to nepraktizovali a ani Tvoj nástupca v tomto zvyku už ďalej nepokračuje. Snažil si sa čo najviac priblížiť pápežský úrad k ľuďom, ktorých si získal práve svojou bezprostrednosťou, spontánnosťou a humorom, vedel si sa priblížiť k ich srdciam a to zvlášť stretnutiami s chorými a trpiacimi ľuďmi, ktorí vždy mali výsadu, že boli na popredných miestach, aby si sa s nimi osobne mohol pozdraviť. Celý svoj pontifikát si vkladal práve do modlitieb týchto chorých, trpiacich a bezmocných ľudí, lebo ako si hovoril, že oni sú svojim utrpením najbližšie ku Kristovi a ich modlitba má obrovskú silu. Vkladal si im do sŕdc nádej, pokoj a silu pre ich utrpenie. Ani sám na začiatku pontifikátu si asi netušil, ako veľmi sa im sám svojim utrpením priblížiš a na vlastnom tele sám zakúsiš bezmocnosť, bolesť a utrpenie. Miloval si mladých ľudí a deti. Pastorácii a starostlivosti o nich, ako o nádej a budúcnosť Cirkvi si prikladal mimoriadny význam. Mali Ťa veľmi radi, lebo svojou bezprostrednosťou a spontánnosťou a humorom si k nim našiel cestu, no rovnako si ich dokázal osloviť aj náročnosťou požiadavky života podľa evanjelia v čom si im sám osobne dával príklad. Tvoje rady a napomenutia brali ako rady starostlivého a láskavého Otca. Nikdy si sa nepokúšal byť za každú cenu pre mladých populárny, no vďaka svojej charizme a osobnému záujmu o mladých si aj oni sami k Tebe našli cestu a sprevádzali Ťa svojimi modlitbami a spevom i v Tvojom najťažšom smrteľnom zápase, kedy pri Tebe stáli ako pri svojom Otcovi. Boli to stretnutia s mladými ľuďmi, ktoré si práve Ty začal organizovať a založil tak v roku 1986 tradíciu týchto stretnutí, ktorá trvá dodnes. Veľkým pozitívnym prekvapením bolo zriadenie Tlačového strediska Svätej stolice vo Vatikáne a vymenovanie španiela Dr. Joaquína Navarro - Vallsa, za hovorcu Svätej stolice. Dr. Joaqín Navarro – Valls bol lekárom psychiatrom, predtým pracoval v Ríme ako korešpondent španielskeho denníka ABC, za roky práce, ako hovorca Svätej Stolice si svojím zdvorilým vystupovaním a svojou profesionalitou získal dôveru zahraničných novinárov, rovnako profesionálne si počínal aj v období náhleho zhoršenia Tvojho zdravotného stavu a smrti v r. 2005. Pôsobil po Tvojom boku 22 rokov a patril medzi Tvojich najbližších spolupracovníkov až do Tvojej smrti. Dr. Joaqín Navarro – Valls potom ešte rok pracoval aj pre nového pápeža Benedikta XVI., no ten si potom vybral nového hovorcu pre Svätú stolicu Federica Lombardiho. Naďalej aj ako pápež si aktívne športoval, čo bolo dovtedy v pápežskom úrade nepredstaviteľné, plával, lyžoval a asi najradšej si mal turistiku – miloval si hory, hlavne Tatry i pápežské dovolenky si trávil na horách, v talianskych Alpách. Pri pobyte v prírode vznikali aj Tvoje encykliky a literárne diela. Dokonca sa Ti vraj podľa osobného tajomníka podarilo incognito podniknúť počas pontifikátu asi sto takýchto lyžiarskych tajných výletov. Zdá sa až neuveriteľné, že na týchto výletoch Ťa skoro nikto nespoznal. Túžil si aspoň po chvíľkovej anonymite a oddychu v horách a v Božej prítomnosti. Po zranení a následnej operácii bedrového kĺbu v roku 1994 si sa musel s lyžovaním navždy rozlúčiť, čo si spočiatku veľmi ťažko znášal. I keď Ťa svet niekedy bral ako veľmi konzervatívneho čo sa týka názorov na morálku tohto sveta, mnohých práve veľmi oslovilo to, ako vytrvalo a neochvejne si bojoval za ochranu života, či už ešte nenarodeného dieťaťa - proti potratom a rovnako si chránil aj starých a chorých ľudí – bojoval si proti eutanázii, proti totalitám, útlaku, terorizmu a mafii. Veľmi podrobne sa ochrane života v každej fáze venuješ vo svojej encyklike Evangelium vitae. V zahraničných stykoch si sa prejavil ako skvelý diplomat, prijímal mnohé hlavy štátov, veľvyslancov a ďalších diplomatov a často nielen pri týchto stretnutiach, ale i pri verejných vystúpeniach si apeloval na potrebu riešenia konfliktov medzi krajinami pokojnou cestou, bez vojenských zásahov. Vytrvalo a naplno pri každej príležitosti si bojoval za dodržiavanie ľudských práv a slobôd, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. Zaslúžil si sa tak veľkou mierou o pád komunizmu vo východnej Európe. Neustále si vyzýval bohaté krajiny na pomoc chudobným a biednym a odpustenie dlhov chudobným krajinám. Svojim zmyslom pre situačný humor často veľmi bravúrne dokázal odľahčiť mnohé napäté situácie. Rovnako Ťa trápili aj rôzne zlyhania priamo vo vnútri Cirkvi - sexuálne aféry v Rakúsku, USA či v Nemecku. Napriek tomu neochvejne si bránil zmyslel celibátu a nepovolil ani svätenie žien. Neustále si musel zápasiť s rebelujúcimi teológmi, ktorí podrývali autoritu pápežského úradu – pápežský primát a jeho neomylnosť vo veci viery a mravov. Sám si tiež hovoril, že rozumné reformy sú síce potrebné, no rovnako dôležité je chrániť overené hodnoty, pretože keď tieto pevné základy človek prestane uznávať, všetko sa potom začne rúcať. Bilancia Tvojho pontifikátu je viac než úctyhodná. Absolvoval si spolu 146 pastoračných ciest po všetkých kontinentoch sveta, vrátane Talianska, 104 zahraničných pastoračných ciest mimo Taliansko. Ako hlava štátu Vatikán si absolvoval 38 oficiálnych návštev na najvyššej úrovni, udelil 738 audiencií hlavám štátov a 246 audiencií na úrovni predsedov vlád. Ako rímsky biskup navštívil 317 miest Talianska a 333 talianskych farností. Viedol 51 kanonizácií, pri ktorých kanonizoval 482 svätcov, ďalej 147 beatifikácii, pri ktorých beatifikoval 1338 blahoslavených. Ako pápež si vydal 14 encyklík, 15 apoštolských exhortácií, 11 apoštolských konštitúcií, 45 apoštolských listov a promulgoval aj nové vydanie Katechizmu Katolíckej Cirkvi v r. 1992 a rovnako sa zaslúžil o nové vydanie Kódexu Kanonického práva v r. 1983. V deviatich konzistóriách si vymenoval 231 nových kardinálov. Už od roku 1981 sa Ti nevyhýbali zdravotné ťažkosti, mnohé ako následky atentátu. V roku 1994 Ti diagnostikovali Parkinsonovu chorobu (oficiálne ju však Vatikán potvrdil až v úmrtnej správe) a v tom istom roku si sa zranil pri páde v kúpeľni, preto si sa musel podrobiť operácií bedrového kĺbu, následkom tohto zranenia si mal veľké bolesti počas rehabilitácie a veľmi sa Ti zhoršila pohyblivosť nôh. Spočiatku si chôdzu o paličke veľmi ťažko znášal kvôli bolestiam, keďže operácia sa nepodarila a aj kvôli tomu, že si bol zvyknutý športovať a operácia výrazne obmedzila možnosť Tvojej pohybovej aktivity a lyžovanie už neprichádzalo do úvahy. Neskôr si už o tom žartoval a dokonca pri stretnutiach s mladými paličku používal ako taktovku, keď spievali, alebo si ich zabával tým, že si ňou dokázal krútiť ako Charlie Chaplin. Od Boha si dostal veľa darov ako zmysel pre humor, herecký talent, prirodzený šarm, spontánnosť a otvorenosť k ľuďom a bol si aj veľmi príťažlivý. Tieto dary a talenty Ti postupne Pán odobral aby na Tebe ukázal silu a hodnotu utrpenia. Svojím príkladom si ukázal celému svetu, ktorý si ctí len mladosť, bohatstvo, zdravie a krásu, že človek má obrovskú hodnotu a dôstojnosť aj vtedy, keď je bezmocný, chorý a nevládny, odkázaný na starostlivosť iných. Nepodľahol si ani tlaku mnohých kardinálov, ktorí veľmi naliehali aby si z pápežského úradu odstúpil. Správne voči týmto tlakom na odstúpenie si podotkol, že ani Kristus nezostúpil z kríža. Najväčším vrcholom Tvojho pontifikátu bol určite jubilejný rok 2000, ktorý bol zároveň rokom, kedy si si pripomenul svoje 80. narodeniny. Už od začiatku pontifikátu si túžil previesť Cirkev do nového milénia, čo Ti aj Pán doprial. V tomto jubilejnom roku si absolvoval všetky obrady otvorení jubilejných brán na všetkých hlavných rímskych bazilikách. Napriek nesúhlasu niektorých ľudí z kúrie si slávnostne požiadal za celú Cirkev o odpustenie chýb, ktorých sa počas svojej histórie dopustila a zároveň si odpustil v mene celej Cirkvi všetkým, ktorí ju prenasledovali. Absolvoval aj návštevu Svätej Zeme, po čom túžil počas celého svojho pontifikátu. Uskutočnilo sa aj stretnutie s mladými v Ríme v rámci svetových dní mládeže z čoho si mal veľmi veľkú radosť. Tvoj zdravotný stav sa od roku 2000 ešte viac a viditeľnejšie zhoršoval, viackrát si musel byť hospitalizovaný na klinike Gemelli v Ríme. Neskôr (asi od roku 2003) si sa už nevládal pohybovať ani s paličkou a bol si odkázaný na invalidný vozík – špeciálne upravené pohyblivé kreslo. Od februára 2005 sa začal Tvoj stav nezadržateľne rapídne zhoršovať, koncom marca 2005 si musel absolvovať tracheotómiu pre veľké ťažkosti s dýchaním. Po tejto operácii si však už nebol schopný zrozumiteľne prehovoriť. Tvoje posledné verejné vystúpenie bolo na Veľkonočnú nedeľu 27. 3. 2005, keď po prvýkrát vo svojom pontifikáte len mlčky vo veľkých bolestiach udelil požehnanie Urbi et Orbi. Na mnohých hlboko zapôsobilo Tvoje rozhodnutie zomrieť doma vo Vatikáne a nie v nemocnici na klinike Gemelli, nechcel si svoj život umelo predlžovať pomocou prístrojov ani urýchľovať svoju smrť. Doma vo Vatikáne si mal totiž možnosť rovnakej zdravotnej a lekárskej starostlivosti ako na klinike. Chcel si len zomrieť v pokoji a ľudsky dôstojne v kruhu svojich najbližších priateľov a spolupracovníkov. V sobotu 2. 4. 2005 na následky septického šoku a Parkinsonovej choroby si odisiel k Pánovi o 21.37 stredoeurópskeho času. Tvoj pohreb sa uskutočnil 8. 4. 2005 a zúčastnili sa na ňom asi 4 milióny pútnikov a mnoho osobností náboženského a politického života. Už počas pohrebu obrovské zástupy ľudí začali volať „Svätý ihneď!“, čím prejavili vôľu, aby si bol čím skôr blahorečený a svätorečený. Prihliadlo sa na to i pri zahájení procesu Tvojho blahorečenia. Vo svojom testamente si sa inšpiroval testamentom Pavla VI. (veľmi Ťa oslovila pokora a hĺbka jeho testamentu), zanechal si v ňom veľa hlbokých duchovných myšlienok a odkazov pre Cirkev. Vznikal počas celého Tvojho pontifikátu (začal si už v roku 1979) v období Tvojich duchovných rekolekcií a pri príležitosti rôznych významných udalostí. Odráža Tvoju systematickú prípravu na hodinu vlastnej smrti a jej plné odovzdanie do Božích rúk a Božiemu milosrdenstvu, pohľad na udalosti vlastného života pod vplyvom rôznych dejinných udalostí v priebehu celého Tvojho života a pontifikátu (vojna, duchovné povolanie, smrť najbližších, atentát, ochorenia, Veľké jubileum 2000). Testament obsahuje i vrúcne poďakovania všetkým Tvojim priateľom, spolupracovníkom a blízkym. Obsahuje taktiež aj formálne pokyny ohľadne manipulácie s písomnosťami, ďalej ohľadne pohrebného obradu, hrobu a telesných pozostatkov, v čom si sa postupne počas obdobia písania testamentu plne odovzdal vôli kardinálskeho kolégia, hoci podľa skorších záznamov v testamente si túžil, aby sa k týmto otázkam mali možnosť vyjadriť aj rodáci z Poľska. Nezanechal si po sebe žiaden veľký hmotný majetok, čo je dôkazom aj Tvojho asketického štýlu života, skromnosti a pokory. Už za Tvojho života sa objavovali správy o zázračných uzdraveniach ľudí, ktorí sa s Tebou stretli. Po jeho smrti, pri vyšetrovaní počas procesu blahorečenia, sa začína ukazovať, že mnohé z nich sú pravdivé. 13. 5. 2005 ohlásil nový pápež Benedikt XVI. (Joseph Ratzinger) začiatok prác na procese Tvojho blahorečenia, udelil totiž v Tvojom prípade dišpenz od 5 ročnej lehoty na začatie procesu blahorečenia. Vďaka tomu tak už 28. 6. 2005 sa v rekordne krátkom čase mohol začať proces Tvojho blahorečenia. Diecézna fáza procesu blahorečenia (za Poľsko) bola slávnostne ukončená 2. 4. 2007 v Ríme v Lateránskej bazilike, ďalej už pokračuje v Ríme. Snáď sa čoskoro dočkáme Tvojho blahorečenia a následnej kanonizácie. Vďaka Ti Karol, za všetko čo si pre nás urobil a že si pre nás (zvlášť pre mladých, chorých a starých) obetoval svoje zdravie, sily a všetky svoje dary a schopnosti. Nikdy na to nezabudnem.

 
Vítam ťa na stránke,ktorá podporuje lepšiu mládež.