Šanca pre lepšiu mládež

,,Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" ( Ján 13 kap., 35 verš )

Veľkonočná nedeľa

vzkrieseny_jesus.jpg

Veľkonočná nedeľa


V tento deň si kresťania, hlavne rímskokatolíci pripomínajú ukrižovanie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Zmŕtvychvstanie je najväčší Kristov zázrak a základná pravda kresťanskej viery. Víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľ-ského diela, kedy sa Jeho duša opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce ostali rany ukrižovania, ale nepodliehalo už žiadnym obmedzeniam v priestore a čase. Sviatkom sa nedeľa stala v roku 321, keď cisár Konštantín Veľký vydal zákaz manuálnej práce v nedeľu.„V nedeľu ráno sa majú členovia rodiny pozdraviť so známym Kristus vstal z mŕtvych. Pred Veľkonočnou nedeľou ešte pred východom slnka sa všetci, ktorí vládali, utekali umyť do bedzianskeho potoka, aby boli zdraví, pekní, svieži a vždy chránení pred zlými duchmi. U nás bolo zvykom v nedeľu ráno sa pozdraviť: "Kristus vstal z mŕtvych!", že tento pozdrav z úprimného srdca má zabezpečiť pokojný rodinný život. Babka mi hovorievala, aby som nezabúdala na toto pozdravenie nikdy vo svojom manželstve a vždy mám takto zdraviť nielen rodinu, ale aj osobitne medzi štyrmi očami svojho muža, lebo nám to zabezpečí kľudný a spokojný manželský život. Prízvukovala mi, že mám urobiť sedem bohumilých dobrých skutkov na znak vďaky Veľkému týždňu alebo mám rozdať sedem darčekov, ktoré som vlastnými rukami urobila a vlastným rozumom vymyslela, lebo v tom sa prejavuje Božia milosť a láskavosť môjho srdca. Darčekom bolo aj to, že som vtedy nejedla to, čo mi najviac chutilo alebo som urobila domáce práce v kuchyni či pri kŕmení domácich zvieratiek a podobne. My sme inak mali na raňajky výdatné jedlo, slaninku s vajíčkami a cibuľkou, všetko navrch posypané pažítkou a zapíjali sme to kávou - meltou cigóriou. Keďže som bola "pri tele", čiže nie chudá, ale bacuľatá, stará mama mi hovorila, ak budem jesť mastné jedlá v tento deň, tak budem až 33 rokov tučná. (Nemýlila sa, som tučná dodnes!). Keď som sa jej pýtala, prečo až 33 rokov, tak mi povedala, že Kristus sa dožil 33 rokov a jedol striedmo, čím nám dával príklad, že aj my máme jesť striedmo a neprejedať sa mastnými jedlami. Na Veľkonočnú nedeľu sme museli byť všetci pri slávnostne prestretom stole a to znamenalo, že budeme po celý rok držať spolu v čase i nečase, v chorobe i v zdraví, v pohode i v nepohode všedných dní života. Matka, ale i všetky gazdinky v dedine nakládli do veľkých košov všetko jedlo, nachystané na sviatky: vajíčka, šunku, klobásy, paschu - veľkonočný koláč s medom, marmeládou, syrom, makom a orechmi, chlieb a soľ. Koše prikryli bielym a ktoré ženy vedeli vyšívať, tak vyšívaným obrúskom a jedlo niesli posvätiť do kostola v Jacovciach. V tento deň sa v kostoloch svätili jedlá a z kostola sa všetci rýchlo hnali domov, lebo sa verilo, že ako kto v tento deň príde skoro domov, taký šikovný bude aj po celý rok a že budú prví aj pri zbere úrody z polí. Ak sa ale niekto náhodou potkol, znamenalo to, že bude mať v chalupe v krátkej dobe nejakú nepríjemnosť, nehodu. Posvätené jedlá sa kládli na stôl, ktorý bol prestretý tým istým obrusom (slávnostný obrus v rodine vysoko cenený, ktorý sa prestieral na stôl aj na Vianoce), z ktorého gazda na jar vysieval zrno. Pri prestieraní obrusa na stôl som sa dozvedela, že ak by sa nedal na stôl biely obrus, tak v noci sa dostanú do domu zlé sily v podobe netopierov a a tie budú celú rodinu potom počas celého roka sústavne obťažovať a robiť zle na dome, gazdovstve a aj na ľuďoch. Na stole bol chlieb, ktorý sa takisto, ako na Vianoce, nenačínal, pretože v tomto čase nôž nepatril na stôl, chlieb sa odtŕhal po kúskoch, nekrájal sa. Na stole nechýbali sliepky, kurence či vykŕmená kačica, na hydinu sa vraj žiadne čary nevzťahovali, ako mi hovorila stará mama, ale... bolo nebezpečné, ak niekto nosil vajce pod pazuchou dvadsaťjeden dní. Potom sa z neho vyliahol diabol v podobe čierneho kohúta. ten síce gazdovi a jeho domu pomohol k väčšiemu bohatstvu, no zato chcel priveľa, dušu človeka. Od človeka potom žiadal sústavne také veci, ktoré ho oberali o silu, zdravie, až chradol a vyschýnal ako strom bez hlbokých koreňov a tráva bez vlahy, až napokon celkom vyschol a zomrel, ak sa nedal očistiť v kostole pred oltárom a nemodlili sa za neho všetci veriaci, aby odohnali nečisté zlé sily... Vraj, tohto diabla mohli ľudia poznať, lebo čierny kohúť kikiríkal nie nad ránom ako ostatné kohúty, ale kikiríkal po polnoci a to bolo znamením pre zlé sily, kohút si tak privolával k pomoci ďalšie zlé sily, aby mocnejšie ovládal človeka, ktorý upísal svoju dušu diablovi za pozemské bohatstvo. Keď som sa to dozvedela, tak som chodila po dedine a pozerala u koho je na dvore čierny kohút.... no nenašla som takého, tak som usúdila, že u nás v dedine nikto nevynosil vajce pod pazuchou a neprivolal tak diabla s pozemským bohatstvom do domu. Ja som to radšej neskúšala, lebo som sa bála diablov, satanov a čertov. Omrvinky z jedál z Veľkej noci a aj z Vianoc sa odložili a potom sa dávali do prvej vyoranej brázdy na roliach, ktoré sme mali nad "Kubrickou" smerom k osade Nový svet pri Tvrdomesticiach a na "Illusy" smerom k obci Norovce. Na Veľkonočnú nedeľu sme chodili aj k hrobom najbližších zapáliť sviece. Kvety sa nedávali na hrob, pretože na každom hrobe boli vysadené trvalky rôznofarebný krokusy, narcisy, tulipány. Vtedy sme išli iba zapáliť sviece a stará mama na hrob vyložila po kúskoch z jedál, ktoré sme mali pri slávnostnom sviatočnom modlení pri jedle na stole. Pri hrobe sa hovorilo o mŕtvych, spomínalo sa čo dobré urobili v živote a potom sme sa modlili za ich pokojné odpočívanie. Nechápala som, načo tam babka dáva jedlo, vysvetlila mi, že to jedlo je pre zlých duchov, keď z neho niečo zjedia, zmôže ich moc posvätenia jedla v kostole. Od tohto zvyku sa však časom upustilo, keď som vyrástla, už stará mama jedlo na hrob nedávala a ja tiež nie. Jedno dieťatko zomrelo starej mame po pôrode v čase Veľkej noci a pri jeho hrobe mi povedala, že, podľa tradície človek, ktorý zomrie počas veľkonočných sviatkov, je omilostený od všetkých hriechov a ide rovno do neba tak, ako išiel do neba jej maličký anjelik. Až do polovice dvadsiateho storočia stará mama udržiavala v rodine starosloviensky zvyk obetného daru na hrobe zosnulého. Neviem či to robili aj iní, nepýtala som sa nato, lebo na cintorín som nerada chodila, bála som sa duchov, satana, diabla, čerta, len preto som to tam vydržala, lebo som zapaľovala sviece a verila som tomu, že mŕtvy ich vidí zhora z neba. Až stávka, že pôjdem na cintorín v noci mi pomohla prekonať tento strach, odvtedy, ako som vyhrala s chalanmi stávku, som už mohla ísť kedykoľvek na cintorín s myšlienkou, že mŕtvych sa netreba báť a ani vymyslených diablov, ale živých zlých ľudí, v ktorých niet zábran a ktorí nepočúvajú svoje svedomie.

 
Vítam ťa na stránke,ktorá podporuje lepšiu mládež.