Šanca pre lepšiu mládež

,,Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" ( Ján 13 kap., 35 verš )

Úvahy

Viera je Boží dar

Určite mnohí z nás poznajú slová známej mládežníckej piesne. „Keby si mal takúto malú vieru, vrchy by si prenášal.“ Ospevuje sa v nej viera, ktorá dokáže robiť zázraky.
Ježiš podobne v Lukášovom evanjeliu (7,1-10) hovorí: „Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ (Lk 7,9)
Dnes sa Ježiš stretáva s rímskym stotníkom, ktorý ho žiada o uzdravenie svojho sluhu. Je to netradičné stretnutie, lebo ako vieme, Židia a Rimania sa nemali veľmi v láske. Dnešnými slovami by sme mohli povedať, že Izraeliti boli okupovaní Rimanmi a Rimania brali Izraelitov ako niekoho menejcenného. Preto Ježiš ostáva prekvapený, keď počuje správu, ktorú mu priniesli poslovia od stotníka. Určite je udivený aj z toho, že to sú práve židovskí starší, ktorí prichádzajú v stotníkovom mene s prosbou o uzdravenie jeho sluhu. Spomínajú, že stotník je mužom spravodlivým a dá sa povedať, že verí v Boha Jahveho, lebo „aj synagógu dal postaviť.“ (Porov. Lk 7,5) Pán Ježiš preto ide s nimi do stotníkovho domu. Po ceste však stretne ďalších sluhov, teraz pohanov, ktorí mu hovoria, že stotník nie je hoden prijať takúto vzácnu návštevu do domu a tlmočia jeho slová: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu.“ (Lk 7,6) Stotník tu vyjadruje svoju pokoru a vieru v Ježiša ako Mesiáša. Verí, že Ježiš je Pánom a má moc uzdravovať chorých a kriesiť mŕtvych. Ježiš vtedy definitívne spoznáva stotníkovu vieru a hovorí sluhom to známe: „Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli.“(Mt 8,10)
Ježiš nám dnes dáva stotníkovu vieru za príklad, ako máme veriť my. Aká je naša viera v dennom živote? Som veriacim človekom? Ako vlastne chápem svoju vieru v Boha? Katechizmu hovorí: „Viera je slobodná odpoveď človeka Bohu.“ (porov. KKC 142 – 143) Ako to máme chápať? Boh nás všetkých stvoril vo svojej nesmiernej láske. Dal nám slobodnú vôľu, aby sme sa mu podobali. On nás vo svojej nekonečnej láske neustále pozýva, aby sme si ho vyvolili ako svojho Pána a Boha. Nenúti nás, ale pozýva. Naša odpoveď na toto pozvanie, uznať Boha za svojho Pána a Otca, je naša viera. Viera je dar od Boha pre nás. Ona je darom pre každého jedného z nás na Zemi. Všetci môžeme poznávať Boha, ako hovorí apoštol Pavol, „rozumom zo stvorených vecí od stvorenia sveta.“ (porov. Rim 1,20) Prečo potom nie všetci veríme rovnako a niektorí vôbec neveria v Boha? Viera si vyžaduje poslušnosť. Poslúchať vo viere, slobodnej odpovedi Bohu, znamená slobodne sa podriadiť počutému slovu. To slovo je Boží hlas, ktorý je v nás alebo je to Božie slovo, ktoré je napísané vo Svätom Písme. (porov. KKC 144) Príkladom pre nás, ako počuť Božie slovo a uveriť v neho, môže byť Abrahám a Panna Mária. Abrahám, nebol sprvoti ctiteľom jedného Boha. Bol polyteista. Jedného dňa však počuje hlas, ktorý mu hovorí, aby odišiel z krajiny, kde žije, do úplne neznámej krajiny s celou svojou rodinou. A to hneď teraz, bez zbytočného lúčenia. Ako by ste vy reagovali, keby ste počuli hlas, pravdepodobne od Boha, lebo nie ste si celkom istí, že sa máte presťahovať do cudzej krajiny? Abrahám poslúchol toto Božie slovo a urobil to, čo od neho ono žiadalo. To je tá poslušnosť, ktorú predpokladá viera. Panna Mária tiež počuje slová od akého si posla, že sa má stať matkou Božieho Syna. Ona odpovedá: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,37) Tiež uverí Božiemu slovu a slobodne odpovedá Bohu. Mária a Abrahám verili tomuto Božiemu slovu po celý život. Nechali sa ním viesť. Abrahám odišiel so svoju rodinou do krajiny Kanaán a žil tam. Boh ho nakoniec odmenil za túto poslušnosť ešte tu na zemi, keď mu dal vlastného potomka od svojej ženy Sáry. Panna Mária ostala pri svojom Synovi Ježišovi, až kým „nevypustil ducha“ na kríži. Potom ostala s apoštolmi a na veľkonočné ráno hneď uverila, keď počula zvesť od žien, ktoré prišli od hrobu. Prečo? Lebo verila, že „Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1,37) Takto sa naša viera stáva osobným primknutím sa k Bohu ako odpoveď na jeho zjavenie. My slobodne súhlasíme s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Ak si vyberáme z Božieho slova iba to, čo sa nám páči, akú budeme mať vieru?
Alebo si to povedzme inak: „Verím v Boha, že existuje, ale netreba chodiť do kostola, na omšu. Na čo sa mám spovedať ..., veď sa doma pomodlím k Bohu.“ Bračekovia a sestričky, aká je vtedy naša viera?! Apoštol Pavol hovorí: „Viera bez skutkov je mŕtva viera.“ Je to veľká pravda. My si môžeme sami pred sebou myslieť, aká je veľká či silná naša viera. Viera sa nedá spoznať inak ako zo skutkov. Môžeme hovoriť krásne reči o Bohu, o jeho láske, ale keď nepomôžeme blížnemu alebo nedokážeme sa zriecť niečoho v prospech iného, máme potom nejakú vieru? Ak by Abrahám odpovedal Bohu: „Áno, urobím to!“ Ale nevstal a nešiel so svojou rodinou do neznámej krajiny, ľahko by sme mu povedali: „No iste, to si len vymýšľaš, že Boh s tebou hovoril. Veď si sa nezmenil, stále si tu medzi nami taký, aký si bol pred tým.“ Podobne je to aj s Pannou Máriou. „Viera bez skutkov je mŕtva viera.“ Ak neukážeme svoju vieru navonok, tak každý si môže ľahko pomyslieť, to nie je pravda, čo hovoríš o Bohu. Prví kresťania si boli toho vedomí, že viera v Boha sa musí odzrkadliť v ich dennom živote. Pohania na nich ukazovali: „Pozrite ako sa milujú. Sú jedna duša a jedno srdce.“ (Sk 4,32 – 35) Skutky apoštolov nám o tom takto píšu: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu.“
Verím, že nie je jednoduché dať odpoveď Bohu na jeho zjavujúcu sa lásku. Ale dá sa to. Koľkí pred nami to urobili, veď viera je stále živá, aj dnes. Pozrime sa na príklady rôznych svätých alebo na našich prarodičov či rodičov, ktorí zachovali svoju vieru aj počas 40-ročného prenasledovania, a tak nám ju odovzdali. Viera je dnes živá a má ostať živá, lebo Boh je živý. Max Kašparů, trvalý diakon a psychológ, v jednej svojej knihe píše o viere. Predstavte si, že doma po výdatnom nedeľnom obede pozeráte televíziu alebo sa rozprávate so svojou rodinou. Zrazu zazvoní zvonec na dverách a vy ste prekvapení, lebo nečakáte žiadnu návštevu. Zídete dole a pred vašim domom stojí dodávkové auto. Vodič sa na vás milo usmieva a hovorí, že ste vyhrali krásnu vzácnu exotickú kvetinu. Vy celí natešení poďakujete a hľadáte miesto, kde by ste ju umiestnili, aby vám v byte vynikla. Naradostení ju obdivujete a kocháte sa jej krásou. Verím, že aj pri všetkej vašej skromnosti nenecháte si len pre seba, že ste niečo také dostali. Začnete hneď plánovať, ako pozvať vašich najlepších priateľov, aby ste sa spoločne s nimi radovali nad takou vzácnou kvetinou, ktorá prevoniava celý váš dom. A nie len to, tiež by ste chceli dať malý výhonok z tohto krásneho kvetu svojim priateľom, aby si ho aj oni mohli zasadiť doma. Počas vášho rozmýšľania vám opäť zazvoní zvonec na dverách. Idete otvoriť, a tu vidíte opäť dodávku. Vodič vám aj teraz povie, že je to pre vás a môžete si to hocikde položiť. Zo zvedavosti a netrpezlivosti odhrniete plachtu a tam leží mŕtvola. Určite ste zarazení. Čo to má znamenať? Vodič vám ešte hovorí: Je čerstvá, určená priamo vám a zadarmo. Vy sa mu snažíte vysvetliť, že je to omyl, mŕtvola predsa patrí do márnice alebo krematória.
Bračekovia a sestričky, vráťme sa teraz naspäť do reality a položme si otázku: „Prečo mnohí v našom okolí odmietajú vieru v Ježiša Krista?“ Hovorí sa, že každé prirovnanie pokuľháva. Uvedomujem si to, ale napriek tomu som použil toto prirovnanie, aby sme si lepšie odpovedali na otázku, či to nie je naša vina, vina nás, kresťanov, že nedávame Ježiša Krista tomuto svetu ako nádej, radosť a riešenie našich problémov, ale ako mŕtvolu. Ako niekoho, kto sa tým druhým pletie pod nohy a komplikuje im ich život. Ježiša budeme predstavovať iným takého, v akého my veríme. Ako odpovieme svojimi skutkami Bohu na jeho prikázania, taká živá bude naša viera. Ak je naša viera živá, je aj Ježiš pre nás živý, a takého ho budeme rozdávať do nášho okolia. Jeden mladý muž povedal, že dievčinu z kostola spozná podľa sloganu: „Smutný pohľad, bledé líčka – jedným slovom katolíčka.“ Takto možno vyzerá opis dievčaťa, ktoré chodí pravidelne do kostola. Tak, ale v žiadnom prípade nevyzerá mladý človek, ktorý uveril v Ježiša Krista a prijal ho ako svojho Pána a priateľa.
Stotník z dnešného evanjelia uveril v Ježiša ako v svojho Pána a žiada od neho pomoc, aby uzdravil sluhu. Skúsme aj my prekonávať svoje problémy a ťažkosti, s ktorými sa stretneme, so živou a radostnou vierou v Boha. Modlitba, adorácia či svätá omša môžu byť miesta, kde sa môžeme s Bohom stretnúť. On nám iste pomôže a dá nám potrebné milosti. Tiež skúsme žiť svoju vieru navonok. Žime ju tak, aby naše okolie mohlo povedať: „Takú vieru som ešte u nikoho nevidel.“
Žádné komentáře
 
Vítam ťa na stránke,ktorá podporuje lepšiu mládež.