Šanca pre lepšiu mládež

,,Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" ( Ján 13 kap., 35 verš )

Úvahy

Určite mnohí z nás poznajú slová známej mládežníckej piesne. „Keby si mal takúto malú vieru, vrchy by si prenášal.“ Ospevuje sa v nej viera, ktorá dokáže robiť zázraky.
Ježiš podobne v Lukášovom evanjeliu (7,1-10) hovorí: „Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ (Lk 7,9)
Dnes sa Ježiš stretáva s rímskym stotníkom, ktorý ho žiada o uzdravenie svojho sluhu. Je to netradičné stretnutie, lebo ako vieme, Židia a Rimania sa nemali veľmi v láske. Dnešnými slovami by sme mohli povedať, že Izraeliti boli okupovaní Rimanmi a Rimania brali Izraelitov ako niekoho menejcenného. Preto Ježiš ostáva prekvapený, keď počuje správu, ktorú mu priniesli poslovia od stotníka. Určite je udivený aj z toho, že to sú práve židovskí starší, ktorí prichádzajú v stotníkovom mene s prosbou o uzdravenie jeho sluhu. Spomínajú, že stotník je mužom spravodlivým a dá sa povedať, že verí v Boha Jahveho, lebo „aj synagógu dal postaviť.“ (Porov. Lk 7,5) Pán Ježiš preto ide s nimi do stotníkovho domu. Po ceste však stretne ďalších sluhov, teraz pohanov, ktorí mu hovoria, že stotník nie je hoden prijať takúto vzácnu návštevu do domu a tlmočia jeho slová: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu.“ (Lk 7,6) Stotník tu vyjadruje svoju pokoru a vieru v Ježiša ako Mesiáša. Verí, že Ježiš je Pánom a má moc uzdravovať chorých a kriesiť mŕtvych. Ježiš vtedy definitívne spoznáva stotníkovu vieru a hovorí sluhom to známe: „Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli.“(Mt 8,10)
Ježiš nám dnes dáva stotníkovu vieru za príklad, ako máme veriť my. Aká je naša viera v dennom živote? Som veriacim človekom? Ako vlastne chápem svoju vieru v Boha? Katechizmu hovorí: „Viera je slobodná odpoveď človeka Bohu.“ (porov. KKC 142 – 143) Ako to máme chápať? Boh nás všetkých stvoril vo svojej nesmiernej láske. Dal nám slobodnú vôľu, aby sme sa mu podobali. On nás vo svojej nekonečnej láske neustále pozýva, aby sme si ho vyvolili ako svojho Pána a Boha. Nenúti nás, ale pozýva. Naša odpoveď na toto pozvanie, uznať Boha za svojho Pána a Otca, je naša viera. Viera je dar od Boha pre nás. Ona je darom pre každého jedného z nás na Zemi. Všetci môžeme poznávať Boha, ako hovorí apoštol Pavol, „rozumom zo stvorených vecí od stvorenia sveta.“ (porov. Rim 1,20) Prečo potom nie všetci veríme rovnako a niektorí vôbec neveria v Boha? Viera si vyžaduje poslušnosť. Poslúchať vo viere, slobodnej odpovedi Bohu, znamená slobodne sa podriadiť počutému slovu. To slovo je Boží hlas, ktorý je v nás alebo je to Božie slovo, ktoré je napísané vo Svätom Písme. (porov. KKC 144) Príkladom pre nás, ako počuť Božie slovo a uveriť v neho, môže byť Abrahám a Panna Mária. Abrahám, nebol sprvoti ctiteľom jedného Boha. Bol polyteista. Jedného dňa však počuje hlas, ktorý mu hovorí, aby odišiel z krajiny, kde žije, do úplne neznámej krajiny s celou svojou rodinou. A to hneď teraz, bez zbytočného lúčenia. Ako by ste vy reagovali, keby ste počuli hlas, pravdepodobne od Boha, lebo nie ste si celkom istí, že sa máte presťahovať do cudzej krajiny? Abrahám poslúchol toto Božie slovo a urobil to, čo od neho ono žiadalo. To je tá poslušnosť, ktorú predpokladá viera. Panna Mária tiež počuje slová od akého si posla, že sa má stať matkou Božieho Syna. Ona odpovedá: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,37) Tiež uverí Božiemu slovu a slobodne odpovedá Bohu. Mária a Abrahám verili tomuto Božiemu slovu po celý život. Nechali sa ním viesť. Abrahám odišiel so svoju rodinou do krajiny Kanaán a žil tam. Boh ho nakoniec odmenil za túto poslušnosť ešte tu na zemi, keď mu dal vlastného potomka od svojej ženy Sáry. Panna Mária ostala pri svojom Synovi Ježišovi, až kým „nevypustil ducha“ na kríži. Potom ostala s apoštolmi a na veľkonočné ráno hneď uverila, keď počula zvesť od žien, ktoré prišli od hrobu. Prečo? Lebo verila, že „Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1,37) Takto sa naša viera stáva osobným primknutím sa k Bohu ako odpoveď na jeho zjavenie. My slobodne súhlasíme s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Ak si vyberáme z Božieho slova iba to, čo sa nám páči, akú budeme mať vieru?
Alebo si to povedzme inak: „Verím v Boha, že existuje, ale netreba chodiť do kostola, na omšu. Na čo sa mám spovedať ..., veď sa doma pomodlím k Bohu.“ Bračekovia a sestričky, aká je vtedy naša viera?! Apoštol Pavol hovorí: „Viera bez skutkov je mŕtva viera.“ Je to veľká pravda. My si môžeme sami pred sebou myslieť, aká je veľká či silná naša viera. Viera sa nedá spoznať inak ako zo skutkov. Môžeme hovoriť krásne reči o Bohu, o jeho láske, ale keď nepomôžeme blížnemu alebo nedokážeme sa zriecť niečoho v prospech iného, máme potom nejakú vieru? Ak by Abrahám odpovedal Bohu: „Áno, urobím to!“ Ale nevstal a nešiel so svojou rodinou do neznámej krajiny, ľahko by sme mu povedali: „No iste, to si len vymýšľaš, že Boh s tebou hovoril. Veď si sa nezmenil, stále si tu medzi nami taký, aký si bol pred tým.“ Podobne je to aj s Pannou Máriou. „Viera bez skutkov je mŕtva viera.“ Ak neukážeme svoju vieru navonok, tak každý si môže ľahko pomyslieť, to nie je pravda, čo hovoríš o Bohu. Prví kresťania si boli toho vedomí, že viera v Boha sa musí odzrkadliť v ich dennom živote. Pohania na nich ukazovali: „Pozrite ako sa milujú. Sú jedna duša a jedno srdce.“ (Sk 4,32 – 35) Skutky apoštolov nám o tom takto píšu: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu.“
Verím, že nie je jednoduché dať odpoveď Bohu na jeho zjavujúcu sa lásku. Ale dá sa to. Koľkí pred nami to urobili, veď viera je stále živá, aj dnes. Pozrime sa na príklady rôznych svätých alebo na našich prarodičov či rodičov, ktorí zachovali svoju vieru aj počas 40-ročného prenasledovania, a tak nám ju odovzdali. Viera je dnes živá a má ostať živá, lebo Boh je živý. Max Kašparů, trvalý diakon a psychológ, v jednej svojej knihe píše o viere. Predstavte si, že doma po výdatnom nedeľnom obede pozeráte televíziu alebo sa rozprávate so svojou rodinou. Zrazu zazvoní zvonec na dverách a vy ste prekvapení, lebo nečakáte žiadnu návštevu. Zídete dole a pred vašim domom stojí dodávkové auto. Vodič sa na vás milo usmieva a hovorí, že ste vyhrali krásnu vzácnu exotickú kvetinu. Vy celí natešení poďakujete a hľadáte miesto, kde by ste ju umiestnili, aby vám v byte vynikla. Naradostení ju obdivujete a kocháte sa jej krásou. Verím, že aj pri všetkej vašej skromnosti nenecháte si len pre seba, že ste niečo také dostali. Začnete hneď plánovať, ako pozvať vašich najlepších priateľov, aby ste sa spoločne s nimi radovali nad takou vzácnou kvetinou, ktorá prevoniava celý váš dom. A nie len to, tiež by ste chceli dať malý výhonok z tohto krásneho kvetu svojim priateľom, aby si ho aj oni mohli zasadiť doma. Počas vášho rozmýšľania vám opäť zazvoní zvonec na dverách. Idete otvoriť, a tu vidíte opäť dodávku. Vodič vám aj teraz povie, že je to pre vás a môžete si to hocikde položiť. Zo zvedavosti a netrpezlivosti odhrniete plachtu a tam leží mŕtvola. Určite ste zarazení. Čo to má znamenať? Vodič vám ešte hovorí: Je čerstvá, určená priamo vám a zadarmo. Vy sa mu snažíte vysvetliť, že je to omyl, mŕtvola predsa patrí do márnice alebo krematória.
Bračekovia a sestričky, vráťme sa teraz naspäť do reality a položme si otázku: „Prečo mnohí v našom okolí odmietajú vieru v Ježiša Krista?“ Hovorí sa, že každé prirovnanie pokuľháva. Uvedomujem si to, ale napriek tomu som použil toto prirovnanie, aby sme si lepšie odpovedali na otázku, či to nie je naša vina, vina nás, kresťanov, že nedávame Ježiša Krista tomuto svetu ako nádej, radosť a riešenie našich problémov, ale ako mŕtvolu. Ako niekoho, kto sa tým druhým pletie pod nohy a komplikuje im ich život. Ježiša budeme predstavovať iným takého, v akého my veríme. Ako odpovieme svojimi skutkami Bohu na jeho prikázania, taká živá bude naša viera. Ak je naša viera živá, je aj Ježiš pre nás živý, a takého ho budeme rozdávať do nášho okolia. Jeden mladý muž povedal, že dievčinu z kostola spozná podľa sloganu: „Smutný pohľad, bledé líčka – jedným slovom katolíčka.“ Takto možno vyzerá opis dievčaťa, ktoré chodí pravidelne do kostola. Tak, ale v žiadnom prípade nevyzerá mladý človek, ktorý uveril v Ježiša Krista a prijal ho ako svojho Pána a priateľa.
Stotník z dnešného evanjelia uveril v Ježiša ako v svojho Pána a žiada od neho pomoc, aby uzdravil sluhu. Skúsme aj my prekonávať svoje problémy a ťažkosti, s ktorými sa stretneme, so živou a radostnou vierou v Boha. Modlitba, adorácia či svätá omša môžu byť miesta, kde sa môžeme s Bohom stretnúť. On nám iste pomôže a dá nám potrebné milosti. Tiež skúsme žiť svoju vieru navonok. Žime ju tak, aby naše okolie mohlo povedať: „Takú vieru som ešte u nikoho nevidel.“
Verím, že každý z nás sa niekedy cíti ako matka vdova z dnešného evanjelia. Je to obdobie, keď sa nám nič nechce, každý nám lezie „hore krkom“, sme zúfalí a cítime sa slabí či opustení. Hľadáme možno pomoc, ale ona neprichádza. Na jednej strane chceme ostať sami, no na druhej hľadáme niekoho, kto by bol práve pri nás. Práve vtedy sa zvlášť zamýšľame sami nad sebou, nad tým, čo sme urobili. Občas vyčítame aj Bohu, prečo dopustil to, čo sa nám práve stalo. Či sme si to zaslúžili, a čo bude ďalej. Verím, že keď to prekonáme, cítime sa silnejší a žiari z nás radosť, že už je to preč.



Ježiš v dnešnom evanjeliu (Lk 7,11-17) hovorí mládencovi: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Všetci potom velebili Boha a hovorili: „Boh navštívil svoj ľud.“ (porov. Lk 7, 14.16)

Pán Ježiš kráča spolu so svojimi učeníkmi do mesta Naim. Keď práve spolu vstupujú do mesta, Ježiš uvidí vdovu, ktorá ide pochovať svojho jediného syna. Je zrejmé, že stalo sa niečo tragické, lebo ju sprevádzal veľký zástup ľudí. Ježišovi jej prišlo ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Ona sa možno zadivene pozrela naň a v duchu si povedala: „Čo ty môžeš vedieť, ako sa cítim, alebo čo sa mi stalo? Prečo sa do mňa tak staráš, veď nevieš ani, kto som a čo robím.“ Ježiš ako Boh veľmi dobre vedel, čo sa jej stalo. Povzbudzuje ju a vzkriesi jej syna. Ukazuje jej a tiež ostatným ľuďom, že on je Mesiáš a Boh, ktorý je Pánom nad životom a smrťou.

Skúsme teraz preniesť túto udalosť do nášho duchovného života. Hriech robí presne to isté v nás, ako keď sa cítime tak mizerne. No na rozdiel od nepríjemnej udalosti, hriech nie vždy odzrkadlí našu náladu. Je to o to ťažšie ho rozoznať a priznať si, že sme vzdialení od Boha. Sme vzdialení od jeho lásky, lebo dávame prednosť zlu alebo sebaláske. V duchovnom živote strácame milosť posväcujúcu vtedy, keď upadneme do hriechu. Sme mŕtvi ako mládenec z evanjelia. Boh nás všetkých obdaroval slobodnou vôľou. Tým sa mu podobáme, lebo nik iný nemá také privilégium v slobodnej voľbe. Tak ako sa Boh slobodne rozhodol stvoriť svet a slobodne v láske ho stále udržuje, tak my môžeme slobodne milovať svojho Tvorcu a preukazovať lásku jemu a všetkému stvoreniu. Sám Pán Ježiš povedal: „Milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého; to je zákon i proroci. Väčšieho prikázania ako tohto niet.“ (Porov. Mt 12, 37 – 40) Áno, láska je hybnou silou v živote človeka. Tou láskou sa podobáme Bohu, lebo ako sv. Ján hovorí: „Boh je láska.“ (1 Jn 4,8) Kto nechce žiť v láske vždy a pre každého človeka, ten, môžeme povedať, nechce sa podobať Bohu a svojou slobodnou vôľou si volí zatratenie.

„Čo máme teda urobiť, keď zhrešíme?“ Verím, že každý jeden z nás si povedal: „Oľutovať hriechy a vyspovedať sa.“ Presne tak sme sa to učili už v základnej škole na náboženstve. A to je pravda. Zdá sa to tak jednoduché, ale nie vždy sa nám to tak chce. Niekedy sa vyhovárame sami pred sebou, že to má ešte čas. Stačí na Veľkú noc či Vianoce, alebo príde prvý piatok a pôjdem na spoveď. Čakáme a život ide ďalej. Hriech sa nás akoby „nedotkol“. Zvykli sme si takto žiť, veď aj tak sa nám to stane znovu. Prečo potom chodiť často na svätú spoveď? Milovaní, Boh nás nekonečne miluje a svoju lásku nám dokázal tým, že jeho vlastný Syn, On sám, zomrel za všetky naše hriechy. Prekonal smrť, tým že vstal z mŕtvych, a tak nám daroval večný život. Máme večný život, aj vtedy, keď zhrešíme. Boh od nás „iba“ chce, aby sme tie všetky naše hriechy, nedostatky, poklesky oľutovali. Pozná nás veľmi dobre, vie že sme náchylní padnúť, že nás „tlačí“ naša sebaláska, pýcha. Snažme sa preto prekonať seba samého, slobodne si vždy voliť dobro, pravdu a spravodlivosť. Niekedy si povieme: „Veď aj tak, ten Boh o nás nemá záujem.“ Podobne ako v dnešnom evanjeliu Ježiš sám sa zastavil pri neznámej vdove a povzbudil ju. Mal o ňu záujem. Boh aj teraz má o nás záujem. Posiela nám počas dňa rôzne udalosti či ľudí, ktorí nás oslovia, aby sme zanechali hriech. Stále ma o nás záujem, aby sme získali večné šťastie pre seba. Záleží od nás, či budeme počuť tento Boží hlas a prijmeme jeho povzbudenia. Nezabúdajme, že on nám vždy necháva našu slobodnú voľbu vybrať si dobro alebo zlo.

Nie je jednoduché vyhýbať sa hriechu, ale dá sa to. Príkladom nám môžu byť svätí, ktorí tu žili pred nami a dokázali to. Teraz sú už v nebi, kde žijú vo večnom šťastí. Sv. Augustín, ako dobre vieme, žil hýrivým spôsobom, pred svojim obrátením. Hľadal naplnenie života v štúdiu, hrách, jednoducho povedané v roztopašiach a v hriechu. Takýto život ho však nenapĺňal. Zmysel života nakoniec našiel v Bohu. Ako sám hovorí: „Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe, Pane.“ Keď našiel Boha a rozhodol sa žiť v láske s Bohom a strániť sa hriechu, povedal: „Miluj a rob, čo chceš.“ Povedal podobne ako svätý Pavol, že najväčším meradlom našich skutkov má byť láska. Pravá láska, ktorá spočíva v obete, v prekonávaní seba samých. Najlepší spôsob ako nebyť chorý je prevencia proti chorobe. Podobne aj my ak nechceme upadnúť do hriechu, tak treba pestovať „prevenciu“. Pán Ježiš hovorí: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.“ (Mt 26, 41) Modlitba je základom našej prevencie proti hriechu. Tiež v dennom živote je potrebné, aby sme pestovali čnosti. Čnosť je stála ochota vôle konať dobro. Vôľu si takto môžeme „vypestovať“, tým že sa budeme pravidelne cvičiť v konaní dobra. Takto si navykneme konať dobro a Božia milosť nám v tom iste pomôže. Naša slobodná vôľa bude mať o to ľahšie vybrať si dobro vtedy, keď to budeme robiť pravidelne.

Skúsme sa preto zamyslieť sami nad sebou, nad svojím životom, a zvoliť si jednu čnosť, ktorú by som chcel nadobudnúť a ktorej neresti by som sa chcel počas najbližších dní zriecť. Iste, zriekanie sa neresti a nadobúdanie čnosti bude trvať dlhšie, ale keď začneme už dnes, budeme mať o to viac času, ako keby sme začali zajtra či pozajtra.
„Každý strom možno poznať po ovocí. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý zlo.“


Keď som bol mladší, tak sa ma jeden človek opýtal: „Si ty kresťanom?“ Odpovedal som: „Áno, som.“ Potom pokračoval: „Veď hej, videl som ťa často, ako chodíš do kostola. Inak čo to znamená byť kresťanom, ako sa mám správať? Lebo...“ Teraz menoval jednu osobu. „Ona tiež chodí do kostola, ale keď vyjde von, robí také veci, ktoré by som nerobil ani ja, ktorý nechodím do kostola.“ Ja som sa snažil tú osobu brániť, a potom som mu dopovedal, čo pre mňa znamená byť kresťanom.

Dnešné evanjelium (Lk 6,39-45) nám hovorí, že pravá forma v nasledovaní Ježiša sa dá posúdiť podľa ovocia, ktoré prináša. „Každý strom možno poznať po ovocí. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý zlo.“

Skúsme sa dnes spolu zamyslieť, čo to znamená byť Ježišovým učeníkom v dennom živote. Na začiatku evanjelia sme počuli príbeh o slepom človekovi, ktorý sa snažil viesť druhého slepca. Počuli sme, že nakoniec obaja padli do jamy. Verím, že nám to nepripadalo čudné, veď predsa obaja nevideli, kam kráčajú. Neskôr Ježiš hovorí, že keď priateľovi chceme vyčítať zlo, máme sa najprv pozrieť na seba. Máme sa stať vzorom pre toho druhého. Neupozorniť ho len „slovne“, ale dať mu potrebný príklad k náprave. Nakoniec Ježiš hovorí, že dobrý strom rodí dobré ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Ak doma pestujeme stromy, vieme, že kvalita ovocia závisí od kvality stromu. Ak je strom červivý, môže priniesť dobré ovocie, ale iba do času, keď ho tá choroba nezničí.

Krstom sme sa stali Kristovými učeníkmi. Dali sme sa na cestu jeho nasledovania. Tá cesta sa volá cesta k svätosti. Byť Kristovým učeníkom, to znamená stať sa svätým, lebo on sám, Ježiš, je svätý. Sám Ježiš je naším učiteľom na ceste svätosti. Učiteľ je ten, kto najlepšie pozná cestu k cieľu. Nie je ako slepec, ktorý vodí druhého po ceste a nakoniec padnú obaja do jamy, ako sme to počuli z evanjelia. Ježiš najlepšie pozná cestu, ktorá vedie do neba k nášmu Otcovi, lebo prišiel od Otca. Stal sa človekom, zobral na seba našu prirodzenosť, aby sa nám čo najviac pripodobnil, aby nás čo najlepšie spoznal, a tak nám ukázal, ako prekonávať vlastné „ja“ a prísť k cieľu nášho života, k spáse a životu večnému. Bol podobne skúšaný a opovrhovaný, ako sa nám to stáva aj dnes, keď sa snažíme žiť evanjelium v našej práci, v rodine a medzi priateľmi. Ľudia sa mu vysmievali, robili si žarty, opovrhovali ním, kládli mu kompromitujúce otázky, aby ho podchytili v reči. On ich však neprestával milovať. Opäť a opäť sa snažil prekonávať pokušenia a hovoril svojim učeníkom, aby robili aj oni podobne. „Milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého, je zákon i proroci. Väčšieho prikázania od Boha niet.“ Láska je najväčšou hybnou silou v živote človeka. Pravá láska je tá, ktorá spočíva v obete. Najlepšími prostriedkami ako si vyvoliť dobro a vyhýbať sa zlu, je pevná vôľa. Táto sa dá dosiahnuť pestovaním čností a sebazapieraním. Čnosť nadobúdame pravidelným opakovaním dobra a sebazápor nám pomôže obetovať sa pre druhého.

Niekedy sa nám zdá, že milovať nepriateľov je ľahšie, ako prijímať priateľov takých, akí sú. Dnešné Božie slovo hovorí, že ak ideme vynášať súd nad svojím bratom, najprv sa máme pozrieť na seba, ako vlastne žijeme, ako sa správame navonok. Náš Učiteľ na ceste k svätosti hovorí, že naším najväčším meradlom má byť láska. Láska, ktorou treba milovať všetkých takých, akí sú. Hovorí: „Milujte hriešnikov, ale nenáviďte hriech.“ Hriech je zlo, ktoré nás všetkých oberá o pokoj, radosť, priateľstvá... Vzdiaľuje nás ďalej a ďalej od Boha a tiež od človeka. Robí z nás otrokov sebe samým. Zvykneme hovorievať, že keď to nie je po mojom, je to zlé. Takto sa snažíme vidieť iba seba, svoje ambície, problémy a nehľadíme na tých, ktorí sú okolo nás. Hriech nás učí vidieť iba na krátku vzdialenosť, to je mať sa teraz čo najlepšie a čo najviac nazbierať pre seba.

Ovocie nášho života sa dá poznať, keď sa na chvíľu zastavíme a pozrieme, čo sme za tú chvíľu vykonali. Nesnažme sa premýšľať o tom, čo vykonal môj sused, suseda, či manžel, manželka. Pozrime sa každý sám do svojho vnútra, čo sme dobré vykonali a kde sme zhrešili tým, že sme odbočili z cesty svätosti. Ak zistíme, že je toho veľa, nevadí. Ježiš dobre vie, že sme náchylní padnúť a odvrátiť sa od dobrého, preto nám ponúka sviatosť zmierenia, aby sme sa očistili, nabrali síl a opäť sa vydali správnym smerom k večnosti. Každý deň prináša rôzne situácie, ktoré nás môžu preskúšať, či sme zakotvení v našom predsavzatí, ktoré sme prijali pri krste – stať sa svätými. Sme poznačení dedičným hriechom, ktorý je príčinou, že sme náchylní padnúť. Máme však rozum a slobodnú vôľu, ktorými sme podobní Bohu, aby sme si volili dobro a odmietali zlo.

Milé sestričky a bračekovia, ako príklad a povzbudenie na ceste k svätosti nám môžu byť svätí, ktorí už prešli túto cestu životom za sprievodu Krista. Sv. Tomáš Morus, ktorý žil v Anglicku, v dobe kráľa Henricha VIII., bol laikom, otcom štyroch detí. Pracoval ako najvyšší štátnik na kráľovskom dvore. Tiež bol osobným priateľom kráľa Henricha. Kráľ a aj ľudia v Anglicku ho mali veľmi radi, lebo videli z jeho skutkov čestnosť, spravodlivosť, úprimnú lásku a trpezlivosť. Tomáš Morus žil svoju vieru v rodine a aj v práci, jednoducho všade, kde bol. Ako to z dejín Anglicka poznáme, kráľ Henrich VIII. chcel zanechať svoju manželku a vziať si svoju milenku za druhú ženu. Žiadal preto od pápeža nulitu manželstva. Cirkev nevidela dôvod, prečo má byť neplatné kráľovo manželstvo, preto pápež nevyhovel jeho žiadosti. Kráľ Henrich často chodil za svojím priateľom Tomášom, aby sa aj on prihovoril zaňho u pápeža a bol na strane kráľa. Tomáš, hoci bol priateľom kráľa, pri rozhovoroch s ním nesúhlasil s kráľovým postojom a snažil sa ho upozorniť, že zišiel z cesty, kde je vodcom Ježiš a jeho Cirkev. Kráľ sa nechcel zriecť svojho postoja a hriechu, v ktorom žil. Naproti tomu sa sám vyhlásil za hlavu katolíckej cirkvi v Anglicku. Svojho priateľa Tomáša dal do väzenia za to, že nie je poslušný jemu ako hlave cirkvi v Anglicku. Nakoniec mu dal stať hlavu. Tomáš Morus sa tak stal mučeníkom za vernosť evanjeliu a Cirkvi, a tým prišiel do cieľa svojej cesty na zemi. Iným príkladom ako žiť evanjelium vo svete sú nám ostatní svätci. Svätý Augustín hovorí: „Miluj a rob, čo chceš.“ Láska má byť základom našej činnosti počas dňa.

Určite každý z nás vie, v čom by sa mal zlepšiť, čo by mal obmedziť, aby pokročil vpred na ceste k svätosti. Dali by sa tu vymenovať konkrétne skutky a povedať o nich niečo. Dnes vás ale chcem povzbudiť ku konkrétnym predsavzatiam, ktoré môžu konkrétne pomôcť.

Milí malí priatelia, skúste si dať dnes predsavzatie počúvať rodičov, urobiť im dobrý skutok, splniť si svedomito svoje povinnosti do školy. My ostatní sa snažme žiť dnes evanjelium vo svojom okolí, pri priateľoch, v zamestnaní, na ulici, v obchodoch, aby mohli tí, ktorí nás sledujú, povedať: „Pozrite, ako sa dokážu milovať, odpúšťať a prijímať jeden druhého.“ Skúsme sa stať svetlom sveta a soľou zeme a nech z naších postojov žiari čistota a ochota byť lepším.

Na začiatku som spomínal, ako sa ma niekto opýtal, čo je to byť kresťanom. Byť pravým kresťanom znamená stať sa svätým, preto snažme sa nasledovať Ježiša, nášho pravého učiteľa na tejto ceste k spáse.
Buďme dokonalí ako je dokonalý náš nebeský Otec!


Sv. Otec Ján Pavol II. nás všetkých povzbudzoval, aby sme sa stali svätými.

„Buďte dokonalí ako je dokonalý váš nebeský Otec.“

Byť svätým je požiadavka každého kresťana. Veď už pri krste sme sa zriekli zla, bol nám zmytý dedičný hriech, a tým sme sa vydali na cestu svätosti. Čo znamená byť svätým, než stvárňovať svoj život podľa Krista?
Svätosť nie je len pre rehoľníkov či kňazov. Svätým má byť každý z nás. Nebo je plné svätcov. V nebi sú len svätí. A my keď tam chceme prísť, máme tiež stať sa svätými.

Cestu svätosti by sme mohli prirovnať k stavbe domu. Poďme teda spolu stavať dom – budovať svätosť.
Ak chceme začať stavať dom, tak potrebujeme stavebné povolenie. Stavebné povolenie ku svätosti sme dostali v krste. Krstom sme dostali do duše pečať – povolenie stať sa svätými. Nie je to len povolenie, ale priam výzva, ktorá vyplýva z nášho krstu.
Ak sme už dostali povolenie na stavbu, tak si potrebujeme poriadne naštudovať stavebný plán. Ako bude vyzerať náš dom, čo všetko budeme potrebovať – koľko tehál, akú škridlu či kde stavať múry. Tohto plánu sa držíme počas celej stavby. Podobne aj keď sa vydáme na cestu svätosti, treba nám preštudovať „stavebný plán svätosti“. To znamená čo a ako robiť v duchovnom živote. Tento stavebný plán svätosti nájdeme vo Svätom Písme. Božie slovo – Biblia je kniha od samého Boha. Boh nám v nej ukazuje, čo a ako robiť v živote, aby sme boli spasení.
Keď už máme naštudovaný stavebný plán, tak môžeme začať stavať. Prvé zo všetkého je potrebné vybudovať základy na dom. Základom svätosti je pokora. Čím hlbší základ, tým väčší dom môžeme postaviť. Čím je človek pokornejší, tým väčšiu svätosť môže dosiahnuť. Sv. Terezka z Lisieux hovorí o pokore: „Pokora je pravda o sebe, o Bohu, o blížnom. Byť pravdivý k sebe, k blížnemu, k Bohu.“
Múry domu sú zložené z tehál a spojené maltou. Tehly to sú naše každodenné skutky, a maltou, ktorá ich spája, je láska. Všetko, čo robíme či už pomoc blížnemu, almužna, sebazápor, to všetko máme robiť z lásky. Ak niečo robíme bez lásky, nemá to zásluhu pred Bohom. Sv. Terezka z Lisieux nám opäť pripomína: „Aj ten najmenší skutok vykonaný z lásky, môže vyslobodiť nejednu dušu z očistca.“
Na vrchole domu je strecha, ktorá ho chráni, aby doň nepršalo. Podobne aj v našom živote, ak máme byť svätými, modlitba má byť jeho súčasťou. Modlitba má sprevádzať každú našu činnosť, každý deň – aspoň ráno a večer – máme sa spájať s Bohom v modlitbe. Takto sa budeme môcť chrániť pred rôznymi pokušeniami a prekonávať problémy, s ktorými sa dennodenne stretáme. „Modlite sa a bdejte so mnou.“ – hovorí nám Ježiš.
Skúsme sa povzbudiť svätými a vydajme sa na cestu svätosti. Vybudujme svoju svätosť na základoch pokory. Dávajme do každej našej činnosti lásku a spájajme sa každý deň s Ježišom v modlitbe.
Potom verím, že náš život začne naberať nový smer a staneme sa svätými.

p.s. Inšpirované Sivkovými stretkami
 
Vítam ťa na stránke,ktorá podporuje lepšiu mládež.