Šanca pre lepšiu mládež

,,Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" ( Ján 13 kap., 35 verš )

Sviatosť manželstva

muz_zena_odmerani_2.

Manželstvo- láska i zodpovednosť


Sviatosť manželstva Kresťanské manželstvo je samo v sebe liturgickým aktom oslavy Boha v Ježišovi Kristovi a v Cirkvi. Prijatím tejto sviatosti kresťanskí manželia vyznávajú svoju vďačnosť Bohu za jeho cenný dar, ktorý dostali, aby mohli vo svojom manželskom a rodinnom živote znovu prežívať samotnú Božiu lásku ku všetkým ľuďom a lásku Ježiša Krista k Cirkvi, svojej neveste. Z manželstva, ako sviatosti, plynie pre manželov dar a povinnosť každodenne prežívať posvätenie, ktoré dostali. Tiež z nej plynie aj milosť a mravný záväzok pretvárať celý život na trvalé duchovné obety (porov. ján pavol II, apoštolská exortácia Familiaris consortio , 56). Katechizmus Katolíckej cirkvi konštatuje, že sviatosť manželstva je znakom spojenia Ježiša Krista a Cirkvi. Dáva manželom milosť milovať sa láskou, akou Ježiš Kristus miloval svoju Cirkev. Takto milosť sviatosti manželstva zdokonaľuje ľudskú lásku manželov, posilňuje ich nerozlučiteľnú jednotu a posväcuje ich na ceste do večného života (porov. KKC 1661). Tajomstvo a podstata sviatosti manželstva teda spočíva v tom, že sám Boh, ktorý je láska sa chce darovať človeku aj cez skúsenosť a krásu ľudskej lásky. Preto je pochopiteľné, že táto láska, ak má naozaj byť miestom stretnutia s Bohom si vyžaduje od manželov ochotu byť otvorený láske cez nezištné darovanie sa druhému a takto aj Bohu. Vyžaduje si úprimnú otvorenosť pred tajomstvom a krásou ako druhého, tak aj Boha. 1 sviatosť manželstva a starozákonná tradícia Pri skúmaní sviatostného chápania manželstva, je nutné nahliadnuť do starozákonnej tradície, pretože novozákonná teológia sviatosti je úzko prepojená s Božím slovom Starého zákona. Aj keď v Starom zákone nemožno hovoriť o sviatostnom charaktere manželstva tak ako to podáva novozákonná teológia, predsa istý sviatostný charakter manželstva je zrejmý, pretože sviatosť ako sebazdelenie Boha sprevádza človeka od jeho stvorenia. A tak už aj v Starom zákone je sviatosť vyjadrená v Božom ľude, rítoch židovského náboženstva ako napríklad obriezka, či veľkonočný baránok. Tak aj manželstvo je hlboko prežívané v náboženskom kontexte, ktorý je zdôvodnený textom samotného Písma. Pre teológiu manželstva v Starom zákone majú zároveň význam texty, v ktorých je manželstvo používané ako obraz a podoba pre vzťah Boha k svojmu ľudu (porov. Oz 1–3; Jer 2; 3; 30; 31; Iz 54; Ez 16; 23). Starozákonný sviatostný charakter manželstva vyjadruje skutočnosť, že manželstvo je pre človeka darom od Boha a preto je úzko spojené s požehnaním. Skrze toto požehnanie a celkovo cez manželstvo Boh ukazuje, že je s človekom a pre človeka. A naopak človek môže v manželstve realizovať Božiu vôľu skrze lásku, ktorá je interpretovaná ako najvyššia norma duchovného života (porov. Mk 12, 28-34). Vzťah Jahve – Izrael, Kristus – Cirkev a muž – žena je vyjadrením jednej a tej istej lásky. Muž a žena sú pozvaní k rovnakému milujúcemu dialógu, v ktorom objavujú svoju vlastnú hodnotu a stávajú sa darom jeden pre druhého. Je príznačné, že manželstvo v Novom zákone symbolizuje tajomné spojenie Krista s Cirkvou a že aj sám Ježiš sa prirovnáva k ženíchovi (porov. Mk 2, 19-20). Významnú úlohu vo sviatostnom chápaní lásky má najmä Pavlov list Efezanom a to predovšetkým časť 5, 21-33, ktorá v najširšom kontexte súvisí s obsahom celého listu, v ktorom Pavol hovorí o veľkosti Cirkvi. Preto časť vzťahujúcu sa na manželstvo je potrebné chápať nielen ako výpoveď o vzájomnom vzťahu muža a ženy, ale aj ako vyjadrenie vzťahu kresťana s Cirkvou a Cirkvi s Kristom, na ktorom má manželský stav účasť. Hoci manželstvo pochádza z Božieho ustanovenia, opiera sa tiež o čisto ľudský element. Vzniká ako zväzok na základe slobodného súhlasu obidvoch strán. Tento dobrovoľný akt vôle je pre uzatvorenie manželstva absolútne posledný a nevyhnutný (porov. KKC 1638). Manželstvo teda vzniká z vôle Božej i ľudskej. Od Boha pochádza jeho ustanovenie, cieľ i práva a od ľudí vzájomné dávanie sa jeden druhému. Manželské zjednotenie, ktoré sa realizuje na rovine tiel, charakterov i sŕdc, úmyslov i vôle, je umocnené cez dar nového zjednotenia lásky, ktorú kresťanským manželom dáva Svätý Duch počas vyslúženia sviatosti manželstva a tiež počas jeho trvania. Túto skutočnosť potvrdzuje aj rímsky biskup Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio, keď píše: „Boh však v Kristovi, Pánovi, berie túto ľudskú požiadavku, potvrdzuje ju, očisťuje, povznáša a sviatosťou manželstva zdokonaľuje. Duch Svätý, vyliaty pri sviatostnom slávení, poskytuje kresťanským manželom dar nového spoločenstva lásky, ktoré je živým a skutočným obrazom tej jedinečnej jednoty, ktorá robí z Cirkvi nedeliteľné tajomné telo Pána Ježiša“ (porov FC 19). 2 sviatosť manželstva v historickom vývoji Obrad sviatosti manželstva má svoje starobylé dejiny. Už v patriarchálnej dobe sa považovalo manželstvo za osobité ustanovenie, avšak o sobášnych praktikách neexistujú žiadne hodnoverné svedectvá. V neskorších dobách Izraela sobášne ceremónie získali značný rozvoj. Pridržiavajúc sa patriarchálnej obyčaje, ženích v prítomnosti ďalších osôb bol povinný ponúknuť dar, pozostávajúci obyčajne zo strieborných mincí. Potom pristúpili k uzavretiu manželskej dohody, ktorou boli ustanovené vzájomné povinnosti budúceho manželského páru – muža a ženy. Po ukončení týchto predbežných aktov nasledovalo slávnostné požehnanie sobášiacich sa. Pre túto príležitosť bol postavený osobitný stan pod holým nebom, do ktorého prichádzal ženích v sprievode niekoľkých mužov. Nevesta prichádzala v sprievode žien. Tu ich vítali pozdravom: „Nech je požehnaný každý, kto tu prichádza!“ Potom vodili nevestu trikrát vôkol ženícha a postavili ju po jeho pravej strane. Ženy pokrývali nevestu hrubou prikrývkou. Potom sa všetci prítomní obracali k východu, ženích vzal nevestu za ruky a následne spolu prijímali rituálne požehnanie od hostí. Prichádzal kňaz, pokrýval nevestu posvätnou prikrývkou, bral do rúk čašu s vínom a vyslovoval formulku manželského požehnania. Ženích a nevesta pili z tejto čaše. Potom vzal ženích zlatý prsteň a navliekol ho neveste na ukazovák. Ďalej bola čítaná manželská zmluva, v prítomnosti kňaza a svedkov. Kňaz pri čítaní tejto zmluvy držal v rukách druhú čašu s vínom a vyslovoval sedem požehnaní. Sobášiaci potom znova pili víno z čaše. V tom čase ženích rozbíjal prvú čašu (ktorú dovtedy držal v ruke) o stenu (keď nevesta bola slobodná) alebo o zem (ak nevesta bola vdova). Tento obrad pripomínal zbúranie Jeruzalema. Po týchto ceremóniách sa začínala svadobná hostina, ktorá trvala väčšinou sedem dní. Počas tohto obdobia mal ženích odovzdať neveste veno a takýmto spôsobom mal splniť manželskú zmluvu. Pri porovnávaní židovského svadobného obradu s kresťanským je možné všimnúť si celý rad podobných momentov, no hlavne ten, že pre kresťanský obrad je príznačné spomínanie mien starozákonných spravodlivých a prorokov: Abraháma a Sáry, Izáka a Rebeky, Jakuba a Ráchel... To znamená, že na zostavovanie obradov sviatostí manželstva mal veľký vplyv obraz starozákonného manželstva. V kresťanskom manželstve sa manželstvo požehnáva už od apoštolských čias. Napr. Tertulián píše: „Ako vyjadriť šťastie manželstva, potvrdeného Cirkvou, posväteného jej modlitbami a požehnaného Bohom!“ Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO jasne hovorí v tejto problematike o manželskom súhlase, o jeho forme i o povinnosti posvätného obradu: „Nevyhnutným konštitutívnym prvkom manželstva je súhlas, ktorým sa muž a žena navzájom dávajú a prijímajú... Iba tie manželstvá sú platné, ktoré sú vyslúžené posvätným obradom, teda v prítomnosti a s požehnaním hierarchu alebo správcu územia alebo kňaza, ktorému jeden alebo druhý udelil fakultu požehnať manželstvo... Treba si všimnúť, že povinnosť posvätného obradu, teda kňazského požehnania, je pre platnosť manželstva špecifická vo východnom práve. V latinskej cirkvi sa vyžaduje len prítomnosť miestneho ordinára alebo farára alebo nimi delegovaného kňaza alebo diakona. Vo východnej tradícii kňaz, okrem toho, že asistuje, musí manželstvo aj požehnať. Požehnať znamená zastávať funkciu skutočného vysluhovateľa sviatosti z moci kňazského svätenia, aby manželia boli spojení Bohom na obraz dokonalej manželskej jednoty Krista s Cirkvou a boli zasvätení jeden druhému sviatostnou milosťou“. Porov. Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO, 81-82; CCEO, kán. 817-832. Manželskému obradu v minulosti predchádzalo zasnúbenie, ktoré bolo občianskym aktom a vykonávalo sa v súlade s miestnymi obyčajmi a ustanoveniami. Zásnuby sa konali slávnostne v prítomnosti mnohých svedkov, ktorí potvrdzovali manželskú zmluvu. Tieto zásnuby boli sprevádzané obradom spojenia rúk ženích a nevesty, okrem toho ženích daroval neveste prsteň, ktorý bol zhotovený z kovu striebra alebo zlata. Takéto zásnuby a zmluva, ktorá ju sprevádzala boli v starých rímskych časoch sprevádzané pohanskými náboženskými praktikami. Mladí mali na hlavách vence z kvetov. Po vyrieknutí súhlasu veľkňaz priniesol v mene mladých obetu bohom na potvrdenie ich rozhodnutia. V 10.-11.storočí strácajú zásnuby svoj obvyklý význam a tento obrad sa koná už v chráme, sprevádzaný príslušnými modlitbami a úkonmi. Avšak ešte dlhší čas sa zásnuby konali oddelene od sobáša a spájali sa s poriadkom utierne. Konečná podoba obradu zásnub nastáva približne v 17. storočí. O zásnubách sa zmieňuje aj Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO: „V kán. 782 CCEO sa hovorí o zasnúbení, ktoré sa koná pred manželstvom, že sa riadi partikulárnym právom (§ 1). Kánon však spresňuje, že prísľub manželstva nedáva nárok na vymáhanie manželského sľubu. V stáročnej praxi dodržiavanej v mnohých cirkvách aj dnes sa zasnúbenie veľa ráz nazýva “obrad prsteňov” a je obyčajne slávené spolu s manželským obradom, ktorý sa nazýva aj “obrad korunovania”. Presný význam obradu zasnúbenia je v tom, že má vyjadriť súhlas budúcich manželov, zatiaľ čo v obrade korunovania sa chce podčiarknuť uvedenie do plnosti manželského života. Obsahom obradu zasnúbenia nie je len jednoduchý sľub, ale definitívny záväzok. Preto nie je vhodné, aby sa zasnúbenie slávilo povrchne alebo na začiatku plánov na manželstvo... Lepšie pochopenie a ich eventuálna obnova by mohla poslúžiť na posvätenie rozličných momentov na ceste kresťanských párov až k jej plnému uskutočneniu. Obrad sviatosti manželstva sa v starobylosti vykonával prostredníctvom modlitby požehnania a skladania rúk v chráme počas svätej božskej liturgie. Svedectvom toho, že manželstvo bolo naozaj vysluhované v rámci svätej božskej liturgie je prítomnosť mnohých zhodných obradových prvkov v štruktúrach obidvoch sviatostí. Je tu spoločné zvolanie na úvod obradov Blahosloveno carstvo..., Veľká ekténia, čítanie Apoštola a Evanjelia, suhubá ekténia... Všetky tieto prvky, obsiahnuté v obrade sviatosti manželstva, sú prevzaté z obradu svätej božskej liturgie. V 4.storočí sa začínajú v obradoch sviatosti manželstva prvýkrát objavovať sobášne vence, pokladané na hlavy sobášiacich sa. Spočiatku to boli vence z kvetov, neskôr ich začali zhotovovať z kovu, dávajúc im formu kráľovskej koruny. Znamenajú víťazstvo nad vášňami a pripomínajú kráľovskú dôstojnosť prvej ľudskej dvojice Adama a Evy, ktorým dal Boh do vlastníctva všetko pozemské stvorenstvo (porov. Gn 1,28). V 13.storočí sa sviatosť manželstva vysluhovala bez svätej božskej liturgie, teda oddelene, aj keď naďalej existovalo tesné spojenie medzi nimi. Preto už v minulosti a trvá to až do dnešných čias, ženích a nevesta v deň samotného sobáša prijímajú sväté dary Tela a Krvi Ježiša Krista. V obrade sviatosti manželstva sa odráža tradícia cirkevného chápania základov rodinného života. Rodina je tým prostredím, kde jej členovia majú možnosť využívať čas v neustálej práci, modlitbe a cvičiť sa v osvojení hlavných kresťanských cností: kresťanskej lásky, umiernenosti vo všetkom, poslušnosti... V bohoslužobných textoch sa nachádzajú modlitby, v ktorých sa vyprosuje pre manželov pokoj, dokonalá láska, svornosť, hojnosť dobier; umiernenosť, cudnosť, neporušené správanie, pravda; vernosť danému slovu a stálosť vo svätej jednote, ktorá pochádza od Pána. To by malo charakterizovať nielen manželský život, ale aj inšpirovať spolužitie celej ľudskej rodiny podľa Pánovho príkladu, ktorý prišiel, aby v sebe zničil nepriateľstvo, zjednotil to, čo bolo rozdelené a zmieril všetkých s Bohom, prijmúc za manželku Cirkev. Vydal za ňu seba samého, očistil ju, aby bola svätá a nepoškvrnená (porov. Ef 5, 25-27). Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza, že sviatosť manželstva sa pre samotných manželov stáva stretnutím so samotným Kristom, ktorý „zostáva s nimi, dáva im silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať ho, znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená, podriaďovať sa jeden druhému «v bázni pred Kristom» (Ef 5, 21) a milovať sa nadprirodzenou nežnou a plodnou láskou“(porov. KKC 1642).

 
Vítam ťa na stránke,ktorá podporuje lepšiu mládež.